"Je zima. Jdu spát." alebo Zahrejme sa trošku :)

     To je jeden z mojich obľúbených výrokov z muzikálu Krysař. :))) Na mňa celkom šitý. Nemám rada zimu, slabo mám dokrvené končatiny a sú často ľadové, aspoň ja mám ten pocit. Dokonca ma vytáča, keď kúrenie doobeda je na minime, lebo sa predpokladá, že sú všetci v práci alebo čo. Nepomôže ani vypeckovať kohútik na maximum. Ale to už je aj z iného dôvodu, ktorým sú staré, možno aj vyše tridsať rokov staré okná, cez ktoré podfukuje.. Takže Prašť ako uhoď. Toto asi neporiešime nijako, kým tu budem bývať. Jediné, čo som urobila, bolo, že som na parapety napchala kusy látky, aby tak neťahalo cez ne.

     Novinky? Ivanka má dva zuby, sprievodné znaky bolo nechutenstvo a srajda počas troch dní. Zábavné je to, že jej vyliezla spodná dvojka v pravo ako prvý zub..?! Vyzerá ako malá ježibaba. :D No a pridala sa pravá jedntka hore, tak to pekne dopĺňa v tom strašidelnom štýle. Teraz je na rade, zdá sa, druhá jednotka hore. Už zasa začala srajda po dvoch týždňoch pokoja..Snáď len kvôli zubu. Práve som dovolala s inou maminou, že aj ich malá má podobné príznaky aké som jej opisovala minule o Ivanke. Tiež už bude ich Lucka zubatá šelma :)

     Na nočník chodí Ivi vždy po spaní, častejšie junedávam, bo sa mi nejako nechce stále rozopínať a baliť. Iba keď vidím, že tlačí, občas skúšam aj na veľkú ju posadiť. Už sa niekľkokrát podarilo aj popri cikaní, že stihla aj veľkú potrebu :) Je šikovná, a baví ju trhať toaleťák, keď jej po cikaní otrčím kotúč, že nech si odtrhne na utretie papier :) Okrem toho sa už stavia na nohy, zachytáva sa o nábytok a najradšej o moje tepláky a stále ich sťahuje zo mňa, najlepšie pri varení, keď mi zabráni v pohybe :) Znakovanie sme úspešne zahájili, ale ešte sme sa nenaučili s Ivkou nič, leda tak trochu pá-pá a telefón priloží k uchua skúša povedať haló. Ešte nedozrel čas. Alebo som lenivá viac s ňou cvičiť.

     Zdá sa, že sa nám rozrastie široká rodina, segra sa rozhodla ešte pre jedno dieťa, pznamenávam, že štvrté! Čo je obdivuhodné a tak jej prajem veľa síl a zdravia. A nech je to konečne baba!!! :) Tak by mala Ivanka kamošku celkom dobrú, to by nebolo zlé. My to s tými deťmi akosi teraz nezvládame, bytové podmienky mi nevyhovujú. Ale aj tu sa rysuje dáka investícia v rodine a my by sme sa priživili a obývali ako nájomníci dačo lepšie než teraz..No to ešte nebudem predbiehať.

     Začala som učiť pred mesiacom mojich susedov taliančinu, je to sranda, a ešte väčšia, keď ma minule začali podpichovať, že ma to tuším očividne baví a viac než ich samotných. Vybalila som na nich totiž rôzne pomôcky ručne robené a kreslené, vystrihované a pod. :D Mala som akýsi kreatívny deň. Zato dnes neviem ako ďalej, veľa drobných vecí naraz by bolo treba vysvetliť. A aj tak, mám pocit, že polovica úspechu stojí na tom, ako sa učia slovíčka alebo ako ich motivovať a aj pomôcť v tom, aby sa ľahko na nich slová nabalovali..? Hm, to je výzva, treba dáke zábavné cvičenia.

     Posledné obdobie má môj muž so svojim bratom testovacie resp. skôr porovnávacie obdobie. Kúpia dve veci ako napríklad dve rôzne vodky (Ruský štandard a Kalašnikov) a testuje sa, ktorá je lepšia. Do pohárikov nalejú z každej a potom hádajú, ktorá má lepšiu chuť a iné kvality.. :) Testovali sme tak najprv nejaké likéry typu Baileys, ale iné značky. Potom sa inak u nás roztrhlo vrece s tými likérmi, dostala som Sheridans k narodkám, skvelý kávový likér. Na rad prišla Tia Maria, silný kávový likér a aj sladký s chuťou po rume a vanilke. Keď došli zásoby, objednali sme robno novú krabicu z Prešova, pridal sa aj švagor a jeho kolegovia, tak sme kuriéra zaplatili ľahko :) Nocello bolo ale pre nás sklamaním dosť veľkým. Má to byť vraj najlepší taliansky orchový likér, ale nechutí nám veľmi. To ma viac prekvapil domáci orechový môjho druhého švagra :))) Zamiešal to so slivovicou miesto vodky, tak to má takú bombastickú chuť po koláči s orechami a lekvárom :DDD V krabici sme mali aj časom overený Doolyes, čo je tak skoro redšia vodka s chuťou "toffee", či karamelu po slovensky? Už len o niečo fajnovejší od toho, a podľa mojich chlapov "simply the best" je Amarula, krémový likér z afrického ovocia marula. Mne chutil hlavne s kockami ľadu lebo má trochu mliekovomtanovú pachuť ako aj ostatné smotanové likéry (okrem Dooleys). Chalani sa úplne rozplývali, že sa mu nič nevyrovná, že je to zážitok rovnako dobrý ako cucať Salko z plechovky :))) Tu vám dávam foto spomínaných fliaš, nech sa inšpirujete aj vy. Možno sa neskôr pokúsim zostaviť svoj rebríček obľúbenosti..

     Celkovo je ale dôležité mať vždy chlast aspoň mierne vychladený, áločo sa dá piť pri izbovej teplote a už vôbec nie vodka. To mám Ďalšie dva zážitky pre vás! Kamoš chodil pracovne na Ukrajinu a tak každý týždeň doniesol niekoľko rôznych fliaš chlastu. Prevažne rôzne ochutené vodky medom, borievkou, chili, aj slivkový koňak, ktorý nám chutil! Vždy, keď ku nim prídeme, ponúka z nich ale vštky fľaše sú uložené v skrinke pod televízorom a teda v izbovej teplote plus nejaký stupeň navyše od telky :))) Tá vodka vtedy chutí naozaj biedne, tak sme ho sprdli, že prečo nemá vždy jednu-dve fľaše v chladničke. Uvidíme nabudúce. :D

     Druhý zážitok bol znova s vodkou, na návšteve v Devínskej. Domáci pán ponúkol vodku, tak som sa prihlásila ako jediná mamička, že veď aj ja si dám na koštovku.. Fľaša krásna, skôr to bola karafa, s písmom azbuky..hmmm, vodka dobre vychladená, to sa kĺzalo po hrdle dobre ako svätená voda! Len hanba ma odradila vypýtať si ešte za jeden..zato môj manžel s ostatnými chlapmi sa do tej vodky obuli až tak, že karafu vycedili do dna počas trojhodinovej návštevy, až som nechápala, prečo tak plytvajú takým dobrým mokom. Potom sme doma zisťovali, čo to bolo za vodky, lebo azbuku čítať nevedel nikto poriadne, kúpená bola v duty free na letisku :))) Až sme našli a sme aj čumeli: Vodka Carská Vesnice 0,7 l cena 30 eur. Už ten popis vodky je lákavý, med, lipa zlato..Ej veru, fajnaaaaaaaaa!

Inak, prekvapilo vás, prečo toľko chlastáme? :D Našla by som vám sfleku asi tri argumenty:

1. Na Slovensku sa pije vo všeobecnosti vždy a všade, prečo kaziť tradície? :P

2. Naše gény sú na to nastavené, ale radšej vás nebudem zoznamovať s históriou alkoholizmu v našich rodinách. (mňa a manžela)

3. Sladký likér je dobrá náhrada sladkého dezertu, koláče nepečiem, tak občas cuckáme, niekedy to spraví dobrú a príjemnú náladu a ohúrime aj návštevu, keď je dačo, čo nepoznajú a chutí.

4. ako bonus k téme Je zima jdu spát: Keď si dačo dáme, tak nás to aj troška zahreje, moje stiahnuté cievy sa uvoľnia a pustia viac krvi do končatín :) No nenalejte si po takom argumente! :)))

PS:  Iná kapitola je "ovocný sad", ktorý sušíme v skrini, lebo to aj tak nikto nepije..Naša svadobná broskyňovica, Prievidzká čerešňovica, 40 ročná slivovica, "Súčanský calvados" z jabĺk a iné vychytávky vypálené z ovocia. Raz za čas, keď príde niekto odvážny, schladíme to v mrazničke a za jeden si dáme, ale to nám vydrží asi do smrti.. :DDD

Už som vonku toľko, čo v brušku

     Takýto pekný názov vymyslel jeden náš obľúbený spisovateľ na fotoalbum svojej dcérky.. Zajtra má Ivanka 9 mesiacov a tak to platí teraz aj na ňu. Za posledný mesiac urobila naozaj veľmi veľké pokroky. Najväčším je azda lozenie po štyroch. Dlhý čas sa stavala na 4, ale nevedela sa hýbať. Až raz urobila dva "kroky" dopredu a o pár dní sa to spustilo ako lavína a už sa rozbehla po celej izbe až do kuchyne k separovanému odpadu. Nasledujúci víkend sme strávili dôkladným odstraňovaním vecí zo zeme. Ivka sa s radosťou potom vtrela do každého kútika poutierať prach. :)

     To som sa už tešila tepláčkom, ktoré dostala od mojich kolegýň Katky a Zuzky. Tie práve tento týždeň prišli ku nám znova, lebo som ich pozvala, nech si prídu pozrieť Ivku ako v nich už lozí. No a baby, aj napriek môjmu "Nenoste nič!" priniesli Ivanke novú hračku. Keď prišiel manžel domov, tak ich tiež "sprdol", že zasa má novú hračku, že ich nebude kam dávať čoskoro..tak sme vyzerali ako takí nevďačníci, že sa nevedia poďakovať za darček a ani že sojmu dieťaťu nič nechcú nové dovoliť :)) Tak sa im ospravedlňujem touto cestou. Oni sa aj tak zasmiali, že nabudúce prídu s knižkou, lebo chceli Ivanke dačo čítať, ale zistili, že má len jednu látkovú kližku so šialenými zvieratkami, ktoré nevedia pomenovať. (Naozaj, aj ja mám v tom občas guláš.)

     Začali sme chodiť do EtnoDance štúdia na cvičenie s bábätkami. Je to skôr taká hravá hodina, kde od fit lopty, cez masážne loptičky, rolničky a perkusiové vajíčka popri hudbe zabávame deti a pritom sa rozvíja ich motorika, rovnováha a lozenie. Dokonca som prvý raz videla takú vec, čo sa volá Bilibo. Plávanie totiž v Bratislave výjde veľmi draho a ja vodu moc nemám rada, takže cvičenie mi prišlo ako vhodnejší program pre nás obe. Trepeme sa až do Petržalky, ale neva, išla som na istotu, že budem spokojná, pretože poznám lektoku Moniku, učila ma predtým tancovať brušné tance. Má dobrý pedagogický talent.

     Ivanka si cvičenie riadne užíva, myslím, že pôsobí veľmi živo, stále ťapká rukami alebo víska. Dokonca aj keď predtým v autobuse takmer zaspávala alebo doobeda nestihla spať vôbec. Potom aspoň po obede spí poriadne a dlho. Sú tam aj staršie detičky, vyzerajú drobnejšie, Ivka je taká bomba desaťkilová, no ale aspoň vyzerá zdravo, je to baba ako sa patrí. Dojčené dieťatko s peknými nafúknutými líčkami.
     Stále sme v očakávaní, kedy vylezú zúbky. No a práve tento týždeň, keď sa rehotala, som si všimla tie spuchnuté ďasienká a vytláčajúce sa zúbky. Horné vyzerajú veľké, sme sa smiali, že bude mať "lopaty" po tatovi. No dúfam, že nie, musia najprv vyliezť a uvidíme. Budú aké budú, nech ich ma hlavne zdravé a rovné, lebo tato ich má ešte aj pokrivené trocha.. :))

     Boli sme týždeň u rodičov a Ivka ako počula, že stále kvákame tak sa rozdžavotala aj ona, vydávala všelijaké intonované "tatatatatata" a vrtela aj hlavou "nie-nie-nie" :) Škoda, že už ju to trocha opustilo, doma počuje iba mňa, tak už tatatatatatata nie je.. bola veľmi podarená. Stihli sme aj svadbu môjho bratranca a tancovali sme koľko vydalo aj s Ivankou vo vaku a spolu s ockom, všetci traja. Boli sme tam celkom dobrá atrakcia, keď videli mamku a lá "babka indiánka" ako ma nazval príbuzný. A tešili sa aj z Ivanky, ako sa tam zabávala, ťapkala rúčkami a rukou ťukala do rytmu hudby a držala v nej svadobne pierko :))) Snáď sa dostanem aj k dákym fotkám a potom nejaké zavesím aj pre vás.
     Na záver sa pochválim, že Ivka začala cikať na nočníku! Ale to je len taký náš pokus zatiaľ. Čítala som totiž, že by sa malo zvykať medzi 8. a 9. mesiacom, inak potom to nmá zmysel, až keď dieťatko dokáže používať zvierače v neskoršom veku. Čítala som to dosť letmo, musím to ešte skúsiť nájsť a dočítať, že aké sú vlastne tie dôvody. Takže som aj tak šla kúpiť nočník a vždy dám po zobudení Ivku cikať. Nočník jej problém nerobí, pekne sedká a búcha zboku po ňom :) Už sa jej podarilo asi 5x vycikať tento týždeň. Kakanie som väčšinou nestihla, aj keď som ju zobrala keď som videla ako tlačí. Uvidíme, ako sa nám to podarí udržať a spraviť z toho pravidelný zvyk. Aj tak sa teším, že jej to nerobí problém, sú vraj deti, ktoré sa nočníka boja alebo nechcú sedkať.

Kuchyňa je pre mňa trest

     To sa ale čudujete tomu názvu, že? Ale priznávam sa dobrovoľne, kuchárske umenie je mi vzdialené na hony, varím iba preto, že je to nutnosť. Niečo sa jesť musí. Ešte som zatiaľ neobjavila to dobrodružstvo, čo všetci okolo mňa popisujú. Jediné dobrodružstvo u mňa nastane, keď pri konzumácii tipujem či bude jedlo presolené alebo či som ho zabudla osoliť. :) Žasnem nad babami, ktoré si robia dokonca blogy o tom, čo varili a skúšali a podobne. K tomu by som sa nikdy nedokopala.  Tak si tie blogy jedine pridávam sem do zoznamu a občas si popozerám veci, ktoré asi ani nikdy v živote variť nebudem, lebo na to nemám :D

    Ale životné udalosti ma niekedy nakopnú a tiež sa pokúšam aspoň trocha o nejaké výtvory, nebudeme predsa jesť stále len spišské párky. Tkaže naposledy som jedla u kamošky v Trenčíne skvelý slaný cuketový koláč a zostala som unesaná natoľko, že som jej na druhý deň volala, nech mi dá hneď recept. Bola som totiž u mamy a u nej sa to cuketami len tak hemžilo. Tak bolo treba využiť šancu. Týždeň na to som ho piekla znova v Bratislave, mama mi nabalila cuketu. :)

     U nás je však taký zádhel, že nemáme v jednoizbáčiku trúbu na pečenie, tak chodím s takýmito nápadmi otravovať môjho švagra. Marcel býva o zástavku nižšie od nás, tak nie je problém nabaliť suroviny, Ivanku a šup ho, ideme na "návštevu" :) Veď potom sa zalizuje aj Marcel, aj Braňo a ja sa tiež teším, že až také zlé to so mnou nie je, keď dokážem také čosi upiecť :))) Naposledy bola celkom slušná sranda pri Citrónových mesiačikoch. Nemala som ich čím vykrajovať, tak som to prplala s vínovým pohárom s priveľmi širokým priemerom a chalani sa na mne rehotali, že či to nemôžem nakrájať nožom len-tak, veď oni to zjedia rýchlejšie než to ja povykrajujem.. :D No nedala som sa presvedčiť a trápila som sa ďalej. Veď aké by to boli potom mesiačiky?! To nemôžem dopustiť, aj tak sa mi to páči najmä kvôli tomu tvaru a až potom kvôli chuti. No a dopadlo to asi takto:

    

     Okrem týchto mojich kuchárskych pokusov sa mi teraz podarila teda poriadna vec: kúpila som si supermultifunkčný robot Bosch do kuchyne. Nahovorila ma na to moja sestra, lebo videla veľmi dobrú cenu v internetovom obchode Hej.sk a tak ma nabádala, že nech si kúpim. Ona ho má už pár rokov a stále si chváli, že je t super pomocník a navyše, ona si ďalšie príslušenstvo dokupovala a tento akciový robot už mal všetko pribalené (krájač zeleniny, citrusovač, mlynček na mäso). Tak som teda nejako dlho neváhala a šla som do toho. Teraz samozrejme trčí v krabici, zabalený v igelite na našom balkóne. Nie je žiadna šanca, že by som ho rozložila v našej minikuchynke, lebo by sa tam už nedalo robiť vôbec nič. Dôkazom bol aj víkend, keď som sa nedávno pokúšala robiť kôprovú omáčku s hovädzím mäsom a knedlou. Nebolo kúsok voľného miesta, kam by som ešte niečo mohla položiť. Tak som si povedala, že odvážna síce som, ale takéto veci si ešte nemôžem dovoliť variť. Nebolo dosť miesta, hrncov a pod.

     Môj milý manžel ma vždy tak pekne utešuje, keď fňnukám, že nie som dobrá kuchárka a neviem nič variť a skôr, že ma to ani nebaví. Vraví, ževraj to nie je pravda, problém je v tom, že mám takú malú a nevybavenú kuchyňu. Až raz budem mať poriadnu, veľkú, tak sa budem určite v nej rada zvŕtať. No nie je zlatý! :) Takže tú kneľu som napríklad skúšala robiť len kvôli nemu, lebo na knedľách vyrástol a akékoľvek jedlo, čo je s knedľou má rád. O tom som sa aj presvedčila, keď som už u svokry párkrát obedovala a skutočne robí dobrú knedľu a aj varí veľmi chutne. Njbližšie sa zasa musím opýtať ako cesto miesi ona, lebo som to zabudla a našla som len internetové recepty. Aj tie sa mi celkom pozdávali, avšak môj prvý výtvor nebol zrovna vhodný na reprezentačnú vzorku. Chce to hlavne prax. Aspoň si to myslím, že pri varení ide hlvne o prax.. či? :)

     Teraz je veľká zábava, odkedy Ivanka začala jesť príkrmy a ja musím chystať rôzne ovocné a zeleninové kašičky. To je riadna drina :))) Musí to byť v minimalom množstve a vždy čerstvé, t.j. na dva, maximálne tri dni. Skúšala som občas aj zamraziť, ale potom sa mi to už nepozdáva, keď je to rozmrazené. Má to podivnú konzistenciu a pochybuem aj o výživovej hodnote, najmä čo sa týka vitamínov. Už to je dosť, že sa ničia varením. Skúšala som aj pariť, ale takú mrkvu upariť, viete, koľko to trvá?! Ostatná zeleninka je už dávno na kašu. No a teraz najnovšie musíme do kašičiek primiešavať mäsko. Vraj by malo byť každý deň, ale doktorka odsúhlasila že stačí každý druhý. Takže začneme navštevovať konečne aj to vychýrene mäsiarstvo, čo tu nablízku máme. Som zvedavá ako sa zatvária, keď si budem pýtať 20 dkg morčacieho alebo králičieho mäsa :))) To už asi niekedy nakúpim vo veľkom a budem usieť variť znova dáke nové recepty. Taký králik na smotane.. to by bolo! :)))

     Našťastie Ivanke chutí papať a tak vidím, že moja snaha nevyjde nazmar a nevylievam nič do drezu. O jej apetíte svvedčí aj posledný zápis váhy u doktorky: 9,5 kg. Celkom slušné, na sedemmesačné dieťa! :))) Už ju takmer nevládzem jednou rukou držať, keď ju mám na rukách nedokážem už nič robiť. Predtým sme spolu aspoň mohli dačo pomiešať v hrnci alebo dať variť vodu v kanvici. Teraz Ivka musí poslušne sedieť v kresielku a pozerať ako sa mama točí po kuchyni a "majstruje" dáke "kaše".

Milujem svadby!

     Tak mi napadlo, že som vám neporozprávala zážitky z júnovej svadby, ktorú sme absolvovali s Braňom a Ivankou v Rajeckých Tepliciach. Veľmi som sa na ňu popredu tešila, lebo svadby jednoducho milujem, odmalička som sa ich účastnila v hojnom počte vďaka "veľkým" bratancom a sesterniciam. Vtedy sa ešte robili megapočetné svadby pre širokú rodinu, teraz je už pozvanie na svadbu veľká pocta, keď sa dostanete medzi pozvaných k veľkému stolu na svadobnú hostinu :)

     Do Teplíc sme cestovali vlakom, už sme mali nejaké jazdy odskúšané a tak sme sa nebáli, že Ivanka to nezvládne, aj keď tentoraz cesta bola dvakrát dlhšia, šli sme v peknom kupé v IC vlaku. Načasovanie a prestupy naštudovl šikovne môj manžel, takže to manažoval dobre, ja som sa starala o Ivku vo vaku a časť batožiny. Ako som potom vravela ostatným zúčastneným, vlakom sa cestuje úplne dobre, jedine je problém prevláčať batožinu, ak nemáte dostatok voľných rúk a veľa kusov tašiek a nebodaj ešte oblek v púzdre na ramienku.

     Rajecké Teplice ma napoľutovanie sklamali, nielen to, že centrum alebo námestie bolo rozkopané a prerábali ho, ale bolo úplne malinké. Viac-menej som skonštatovala, že okrem niekoľkých kúpeľných domov s hotelmi tam vlastne nič nemajú. A navrch to zaklincovali ceny v reštike a hoteli, boli rovnako vysoké ako v Bratislave, pritom služby, jedlo alebo prostredie vôbec tomu nezodpovedali. Smutné. Teda aspoň pre mňa to bolo sklamanie, ale neva, veď sme prišli kvôli svadbe, nie na turistiku.

     Svadba bola prekrásna, bolo vidno, že mladý pár zainvestoval, prizvali si na pomoc svadobnú agentúru a tak všetko bolo dokonale zladené, krásna výzdoba, kvety, aranžmá. Prvý raz som dostal na svadbe do ruky aj svadobný program, na prestretom stole som si našla okrem menovky aj rozpísané menu. Výslužky mali tiež krásne nálepky na krabici a na fľaši a k tomu pridali ešte mlé visiace srdiečko. To mám teraz zavesené doma v izbe.

     Nevesta pozvala dokonca kaderníčku a tak sme si ju "požičiavali" po celom hoteli z izby do izby. Tak mne sa "Prvý raz" stalo to, že som bola učesaná na spoločenskú udalosť od kaderníčky, teda ak nerátam svoju vlastnú svadbu. A to ma manžel skoro zjedol, že kde sa flákam, lebo on sa staral o Ivanku a pritom sa už tiež musel chystať na obrad, lebo mal špeciálnu úlohu.

     Branko bol od mladej nevesty požiadaný, aby čítal počas svadobného obradu čítanie z liturgie. Mysleli sme si, že sa zapojím aj ja, ale druhé čítanie nebolo (nebola omša s nedeľným čítaním).Tak bol chvíľku sklamaný, že je v tom sám, no napokon prišiel ma volať, že majú pre mňa čítanie prosieb v druhej časti omše. Tak som sa potešila, že budeme mocť obaja ako pár byť takým malým darčkm a príkladom pre našich sobášiacich sa kamarátov Janku a Tomáša. Oni vieru asi až tak silno neprežívajú, ale to zasa ja nemôžem tak zhodnotiť, iba mať pocit, no do druhého človeka nikdy nevidíme úplne. Vychytávkou ešte bolo, že kostol mal malú kaplnku s relikviou svätej menom Gianna Beretta-Mola, talianskej lekárky a matky, ktorá obetovala svoj život pre narodenie svojho dieťaťa. Doma mám knihu o jej živote a idem si ju čítať.

     Počas svadobnej hostiny sme sedeli s úplne novými ľuďmi, trocha mi to dalo zabrať. Čo je pre mňa netypické, ale možno sa mením, všimla som si, že sa ťažšie otváram novým ľuďom než predtým. Možno to však bol jednoduchý dôvod, moju pozornosť mala predovšetkým Ivanka a tak som sa do rozhovorov až tak nevkladala a nemala priestor uvoľniť sa pri vínku a debatách o živote. V tom duchu sa niesla vlastne celá svadba a pobyt. Raz darmo, keď už máte deti, tak váš rebríček priorít sa chtiac nechtiac úplne inak poskladá a aj keď chcete niečo na tom zmeniť, už to tak ľahko nepôjde. Dieťatko do úschovne neodložíte. No bavila som sa v rámci možností, až do jednej v noci.

     Branko mi chcel zo začiatku Ivku brať, že sa budeme striedať pri nej, no mne bolo ľúto kaziť mu zábavu, moja logika bola, že nech si to napln užije aspoň jeden z nás. Janka je predovšetkým jeho blízka kamarátka a preto mal na to najväčšie právo. Spoliehala som sa, že keď Ivanka o jedenástej zaspí, budeme mať pre seba a riadnú zábavu aspoň dve-tri hodiny, kým sa preberie na papanie. No ale s čím som nerátala bolo to, že Braňo môj plán prehliadol a keď som sa po jedenástej vplížila do sály, e ideme sa baviť, môj milý manžel mal už čo to skonzumované (rozumej vypité) a nebolo s ním už moc do reči. Teda do reči aj hej, on sa snaží byť strašne vtipný a komunikatívny, takže skôr nebolo s ním do tanca. Síce mladú nevestu ešte zvŕtať chcel, ale som ho presvedčila, že jej to asi príjemné nebude a aj ona si chce oddýchnuť. Mna do tanca nemal chuť volať ani náhodou.. takže som pomstychtivo úradovala - keď ani so mnou, tak so žiadnou :))) No jo, ešte sme sa trocha naťahovali, až som to vzdala a šla spať za Ivankou. Aj tak som bola celá nervózna, že čo keď sa zobudí a ja v izbe nebudem. Požičaná vysielačka totiž nemala až taký dosah, chýbalo nám pár metrov.

     Moja nedeľa po svadbe pokračovala v duchu sklamania, že čo to mám za manžela, keď ma ani raz do tanca nevzal a ani sa mi nevenoval, popíjal si a kecal s ostatnými. No keď sme si to neskôr vydiskutovali, zasa som bola na vine ja :))) Vraj som nechcela od neho vôbec pomoc pri Ivanke, keď sa ponúkal dva razy a tak sa teda spoľahol, že to zvládam a bavil sa, tak ako som chcela. No a to, že môj plán po jedenástej nevyšiel, je teda moja chyba, lebo on o ňom nevedel a bavil sa tak, ako ostatní. Ach, chlapi, vy sa vždy zo všetkého vykrútite! A stačí na to výhovorka, že ženské si stále dačo vymyslia a nepovedia o čo ide. :))) Tak som si musela v svojom "ja" zasa spraviť lekciu a naučiť sa, že netreba sa robiť hrdinkou a všetko zvládať, treba chlapa zapojiť a unaviť, lebo inak bude vymýšľať. (Ale keď som mu minulý týždeň dala Ivku, aby ju nakŕmil, viete ako to dopadlo?! O tom možno inokedy) :)

     Ani sa mi nezdá, že od našej svadby prešli ešte len dva roky. Príde mi to tak dávno, mám pocit, že už sme takí zabehaní a chvíľami aj stereotypní.. až ma to vystraší, keď to znásobím rokmi, ktoré sú ešte len pred nami. Chce to neustále hľadať nejakú iskru, nový náboj. A nemala by ním byť iba hádka a hnevanie sa. Už vidím aké ľahké je to vzdať sa alebo sa prestať snažiť ako naši rodičia a skĺznuť tak do toho zvláštneho stavu, čo už tak dobre poznám od nich. Bože dobrý, len to nedopusť. Máme to vo svojich rukách, ale aj v Tvojich. Snáď budeme mať vždy dosť síl odpustiť a milovať. To isté prajem aj krásnemu mladomanželskému páru, ktorý nás poctil pozvaním na ich svadobný deň. Bola to pre nás česť. Krásni boli, modrooká lady a usmievavý gentleman! Teším sa, keď ich najbližšie uvidím. Možno nás prekvapia už nejakými novinkami.. Žeby tak rýchlo? :)))

Prázdninové obdobie II.

     Dnes je pondelok, tradične sme s Ivi vylihovali doobeda v posteli, veď vonku je "úžasných" 15´C a prázdniny akože fičia v plnom prúde. Bŕŕŕŕŕŕ!!! So segrou sme dohodnuté ísť niekedy tuto blízko nás na kúpalisko Rosnička, ale už dva týždne sa na vodu neoplatí ani pomyslieť, hlavne keď stále padá z neba. Vybrala som sa s Ivankou teda aspoň na zdravotnú rýchlu prechádzku dolu Karlovkou, do Lidlu, že nakúpime zasa dáke somarinky.

    Pred odbočkou som pomyslela na sestru a jej deti, že asi sú už po obede, tak im aspoň potom zavolám. Ide sa ku nim do práce totiž tým istým smerom. Vo vnútri Lidlu som zabočila hneď ku regálom, ktoré ma zaujímali najviac, veď nakupovať chodím už len prevažne s lístočkami, kde mám napísané konkrétne veci. No a v tom sa ku mne prihovorí moja milá sestra a okolo nej sa vyškierajú moji malí synovci. No to je sila! Tak mi ušetrila telefonát a chvíľu sme si zaspomínali ako dobre a TEPLO bolo v Súči na našej "dovolenke". 

     Keď Ivanka zaspala hrávala som s chalanmi Citadelu alebo Osadníkov a keď sa prebrala skôr, tak musela za mňa dohrať Lujza. Je zaujímavé sledovať pri takej hre povahy mojich synovcov, ako sa povaha odhalí a aj to, akí sú odlišní :)

     Nechýbal tam ani bazén, dokonca boli až dva a chalani si mohli zaskákať jedna radosť. Hrali akože Wipeout. Bežali až od našej domovej bránky asi tak 20 metrov a švaaac, skočili do bazénika.

    

 

     Bazén má už za sebou riadnu históriu, akurát som si zaspomínala ako som ho pred siedmimi rokmi doteperila v svojej "megabatožine" z pobytu na Sicílii. Odvtedy sa už naše decká v ňom čľapkajú šieste leto, aj keď už troška dakde prefukuje a pôvodné tesniace štuple nahradili také obrovské korkové ako z demižóna :))) Tento rok sa okúpala už aj naša malá Ivanka :) To by som si nikdy nemyslela, že moja dcéra sa v ňom ešte bude kúpať, keď som ten ťažký batoh teperila po ulici v Ríme a nadávala, že načo takú koninu beriem so sebou. :)

Naše malé slniečko má vodu veľmi rado :)

   

      Spomínala som, že sa len stále pracovalo a ja som sa starala o Ivku, ale stihla som aj pár milých návštev. Bola som u mojej sesternice Terezy, ktorá organizuje stretávku zo ZŠ po 15 rokoch a tak mi odovzdala hneď aj pozvánku (áno, správny úsudok, sme ročník ´82 a Tereza je len o 5 dní mladšia odomňa :))) zato má už 6 ročnú dcéru a j a 6 mesačnú :P 

     Ešte lepšie mi vyšla návšteva v Trenčíne u kamošky Eriky, tam sme sa zdržali totiž celý deň a perfektne sme pokecali a deti sa pekne hrali, Ivke sa u nich veľmi páčilo :) Plánovala som aj cestu do Sociálnej poisťovne, ale napokon stačil len jeden telefonát počas cesty autobusom do Trenčína a potvrdili mi, že už som nahlásená na rodičovskú dovolenku a nepotrebujú odomňa nič. No a pas by som nevybavila vôbec, lebo som si neuvedomila, že určite budem potrebovať rodný list dcéry, ak si ju chcem dať zapísať. Tým pádom sa moje kroky nasmerovali už priamo k Erikinmu domu :) Ako som sa potešila! Ja sa totiž v Trenčíne až tak moc nevyznám a navyše v tom teple by som s Ivkou musela chodiť z jednoho konca na druhý pešo, nosila som ju už tradične vo vaku, bez kočíka :) Erika ma okrem mnohých dobrých rád skúsenej mamičky vyzbrojila aj pár drobnosťami pre Ivu a na obed mi dala zjesť výborný cuketový koláč, takže v najbližšom príspevku nájdete recept, lebo fakt stojí za to.

  

Prešiel nám ten týždeň rýchlo, už bol zasa víkend. A tak sme šli zavŕšiť dovolenku zasa opekačkou, kde sme gratulovali mamine znova, tentoraz k blížiacim sa narodkám. Nie nadarmo má tradíciu oslavovať od menín až k narodkám. Okrem oslavovania sviatkov, keďže sme Súčania dušou i telom, počas týždňa sa "dačo" aj popilo ("dačo" = fernet horký a citrus, červené víno zo suda, domáca jablkovica, biely rum v mojite, citrónový a kávový likér) a podarilo sa mi urobiť pár pekných a veselých momentiek. Tie si tu takto vylepím na záver ako úsmevnú bodku za vydareným týždňom. (Už v jeho polovici sme so sestrou vymýšľali plány, či si taký týždeň nezopakujeme aj v auguste :) Už nám to však naraz asi nevyjde, lebo ja skôr budem plánovať cestu na september, keď bude spomínaná stretávka so spolužiakmi a hneď týždeň na to je svadba môjho bratranca Mikiho. To si predsa nenechám újsť! :)

Prázdninové obdobie I.

     Obdivujem moju sestru ako zvláda starostlivosť o svojich troch synov, ktorí majú teraz prázdniny a ona musí chodiť do práce.. tak chlapci musia "chodiť do práce" tiež. :D Ale to je skôr taký fór, aj keď chodia, samozrejme, že tam nepracujú, ale sa hrajú, kreslia, prípadne pozerajú si rozprávku. Mám pocit, že moja sestra má pre tento prípad to najideálnejšie zamestnanie - pracuje v knižnici.
     Chlapci našťastie nechodia "do práce" celé leto, napríklad teraz v júli sme prežili spoločne krásny prázdninový týždeň v Hornej Súči u našich rodičov. Segra ma dokonca dokázala so všetkou batožinou ešte zviesť aj spolu s Ivankou v ich super sedemmiestnom aute. Braňo sa musel obetovať a cestoval vlakom do Trenčína sám, ale aspoň mohol dve hodiny čítať, tomu dá vždy prednosť za každých okolností.
     Vymákli sme celkom horúci týždeň a tak sme boli radi, že sa môžeme schladiť medzi múrmi rodinného domu a nie sa pariť v paneláku. Na aktivity to bol týždeň veľmi požehnaný, začalo to meninovou opekačkou na chate, kde sme sa stretli celá rodina s detičkami, to znamená moje dve sestry, brat a rodičia a ujo. Dokonca aj môj švagor Michal, pretože on na Lujzu oslavuje narodeniny. (Pre neznalcov rodinných pomerov - moja mama a sestra sú Lujzy.)

     Počas týždňa som sa viac-menej nemohla venovať ničomu inému, len Ivanke, ale segra stihla toho oveľa viac. Jej sumár na FB bol takýto: Za týždeň pobytu u rodičov sme popri deťoch a s deťmi stihli zavárať marhule, hrach, pomlieť ríbezle na víno a sirup, kúpať sa v bazéniku na dvore, denne si dať miestnu zmrzlinu, navštíviť zopár príbuzných, 2x opekať, vypiť zopár fliaš všeličoho, byť na zopár sv. omšiach a jednom sobáši a celé to zavŕšiť púťou na Skalku. Bolo super! O rok znova!
     Potom ešte nasledoval dodatok, že sme robili palacinky, ríbezľový koláč, koktail z ríbezlí a pitvali sme kohúta, čo decká náramne fascinovalo, vidieť také dačo naživo, mali k tomu nespočetne veľa otázok, ale najväčší gól bol potom v nedeľu, keď nikto z nich nechcel polievku z kohúta jesť :D  A úspech mala aj hláška "srdce na dlani", keď kohútikovo srdce ukazovala segra zvedavým deťom..

  
    

      Keďže sa týždeň niesol najmä v duchu ríbezlí, každý deň som si ja alebo Ivka zašpinila šaty o nejakú zatúľanú rozpučenú bobuľku, dopadla aj na mňa pracovná horúčka a ukecala som mamu, že nemusí celú zimu piť to svoje kyslé ríbezľové víno a nech mi z tej šťavy prepustí zopár litrov na sirup. Naveľa mi moju túžbu splnila (asi sa mi chce zasmiať, keď sirup o pár týždňov skysne :)) a ja som vydrhla fľaše ako sa len dalo, poorezávala som korkové štuple odložené od vína a namiešala som ten zázračný gumidžús :)
     Ako známy neodborník, zasa som to prehnala s ingredienciami a šupsla som tam asi o pol lyžičky viac citrónovej kyseliny, takže sirup je síce fajn, ale má svoje kyselkavé grády, nehovoriac o tom, že tie červené ríbezle podľa mňa ešte nejaký týždeň mali visieť na kríčkoch a dozrievať :))) No to množstvo, čo som urobila, sa behom mesiaca určite v našej veľkej rodine poľahky vypije a mama sa mi ani nebude môcť vysmiať, že škoda šťavy, keď skysla.. :)))

Jún, lásky čas

Heheeee, asi som sa skela, že? Lenže máj preletel tak rýchlo, že som ani len jeden príspevok nenapísala. Ani sa mi nechcelo, vraj že pre koho? Na čo ma Danka pri jej návšteve napomenula, že ona rozhodne číta, tak milá Danka, keď nikto iný, ty si teraz práve čítaš :)))
V máji si Ivanka konečne zacestovala a navštívila svojich starých rodičov v Hornej Súči a v Partizánskom. Oba výlety dopadli veľmi dobre. Vlakom do Trenčína sa cestovalo fajne, obdivovala celý vagón a spolucestujúcich a nechýbal nám ani kočík, celý čas sa Iva nosila v babyvaku a aj v ňom spokojne spala. Dôkaz je tu:

Okrem toho sme stihli odbehnúť v sobotu do zlatníctva Opál na Mierovom námestí, kde Ivanke nastrelili naušnice z chirurgickej ocele. Ohľadom naušníc vznikla celá story, ktorú vám radšej porozprávam osobne, lebo, čo ak si to tu číta aj moja svokra..? :D Zohráva v príbehu podstatnú úlohu. Hlavná správa však je, že Ivanka je veľká slečna, pretože to vydržala, plakala iba krátko a už sa môže parádiť a vymieňať si naušky, keby veľmi chcela.. už má dvoje :))) Dôležitý poznatok na záver: každá druhá žena má nakrivo dierky v ušiach a z nich má každá druhá z toho traumu :))) Ale vážne! Toľko môj neodborný prieskum v okolí.
A ďalším úspechom bola návšteva mojej kamarátky Eriky, ktorá mi vybavyla cez známu nákup praktických tričiek na dojčenie Boobdesign, ktoré v prvom rade stoja nekonečne veľa a v druhom rade sú veľmi praktické na dojčenie, z bio bavlny a šité nie v Číne, ale v Portugalsku.. (takže to niekto zaplatiť musí!) Kúpila som rovno dve, šak nie sme žiadny chudáci! :D Už som si ich vyskúšala a prídu mi úplne obyčajné, ale keď príde na to, že sme vonku a Ivanka má hlad, vôbec nič neriešim a servíruje sa ihneď, kdekoľvek sa nachádzame. Nejako si pre to rozpaky nerobím, mám pocit, že dojčenie je najprirodzenejšia vec a nik sa nemá na mne čo pohoršovať, že kde sa to dojčíme.. No a také tričko vám k tomu dopomôže tak, že nemusíte zo seba odhaľovať chrbát alebo dekolt (podľa toho, z ktorého smeru to vytiahnete), nechať si fúkať na kríže alebo že by sa nejaký úchylák rozhodol čumieť na vás dlhšie než 5 sekúnd. Dokonca si môžete pozrieť fotku hore, kde na sebe to tričko mám. Erika mi ešte rýchlo ukázala nové polohy bábätka v babyvaku a už sme zasa fičali naspäť domov.

Mimochodom, ten obraz, čo visí u nich v obývačke na stene, máme zrazu doma aj my. Stalo sa to tak, že moja milá kamoška Katka sa odvážila prísť autom až ku nám do Karlovky (mala strach z blaváckych bezohľadných vodičov) a doniesla nám oneskorený svadobný dar - tento obraz. Stále premýšľame ako ho zavesiť bez toho, aby sme museli vŕtať diery do panela, keďže majiteľ by veľmi nadšený asi nebol.. :) Tak si ho pozeráme každý deň a Braňo strieda rôzne teórie, že čo ten obraz znázorňuje: ruku černocha (pôvodne vravel Cigáňa) a ruku belocha no a predvčerom zahlásil, že to konečne pochopil, že tmvá ruka je ruka chlapa a bledšia je jemnejšia ruka ženy.. čakám, čo z neho ešte vylezie nabudúce.
No a ak sa zadarí, budete čítať aj ďalej, pretože jún, lásky čas nám prinesie zážitky zo svadby našej kamošky Janky a my doma si s Braňom oslávime úspešný druhý rok manželstva. Zatiaľ ma iba trocha strašili spomienky na vracanie presne pred rokom, keď som bola PN a objímala záchodovú misu. To isté mi potvrdila aj kamoška Evka, s ktorou som sa zoznámila v nemocnici na izbe. Vraj tento čas a počasie nám silno pripomína nemilé zážitky a máme z toho malé deja vu. Teraz sa však tešíme z našich štuplov :)

Update

   Tak som mala riadnu pauzu, čo? Spôsobila ju skôr moja pohodlnosť než zaneprázdnenosť. Je pravda, že Ivka už toľko nevyspáva a je viac hore a treba ju zabávať, ale príspevky som nepísala skôr kvôli tomu, že stále sa deje to isté dokola a nie je až tak o čom vypisovať :) Moje dni s Ivkou prebiehajú úplne rovnako a niekedy som už tak zmagorená, že ani neviem aký deň v týždni je. Podarilo sa mi už takto ísť k lekárke v nesprávny deň, ale boli ku mne milí a zobrali nás aj tak, nemuseli sme sa tam tralalákať znova na druhý deň :) Odvtedy používam dva kalendáre, kde zapisujem udalosti, jeden v kuchy ni a druhý na WC. :))
   Ešte väčší zmätok do toho vniesli pracovné povinnosti manžela, ktorý musel pár sobôt pracovať, tak to už sa ani víkend takmer neodlišoval od pracovného týždňa. Iba nedeľa bola takým spestrením a tatino bol s nami doma a bolo nám veselšie. Teraz má v pláne utužiť zasa svoje obľúbené aktivity (akcie spojené s nimi ako napr. výstava nožov, SlavCon) a zas budú ďalšie soboty v háji.. Ale už sa nám vylepšuje každým dňom počasie a hneď sa nám to ľahšie prežíva. Chodíme sa kočíkovať po Líščom údolí a nezabudnem sa staviť cestou aj v Bille alebo Lidli, aby tá vychádzka mala nejaký cieľ alebo účel.. Inak by sa mi nechcelo len tak niekam ísť a potom zasa naspäť a zasa hore a dolu. No poviem vám, že to ide do peňazí, keď zakaždým miniem 10-15 euro a doma sa nám začínajú vytvárať rôzne zásoby akciového tovaru ako napr. čokolády, kekse, umývacie prostriedky, drogéria.. A neminiem to ani za pol roka a nové stále pribúdajú. Tak si vravím, že táto moja negatívna stránka sa musí nejako upraviť a ak nie anulovať, tak aspoň minimalizovať. No ešte som to celkom neporiešila, že ako.. resp. ťažko to uviesť do praxe :))) No nekúp to, keď to je zlacnené! :)
   Na to mi manžel povedal veľmi múdru vec: Neušetríš nakupovaním akciového tovaru, ale tým, že budeš kupovať iba naozaj potrebné veci a nie zbytočnosti. Tak som len ticho spracovávala túto "hlbokú filozofiu", vediac, že on má pravdu, ale ťažko sa s tým popasujem, kým sa začnem tým naozaj riadiť.
   Mala by som začať praktizovať takéto cvičenie: vždy keď si otvorím v PC aktálny leták z Billa, Lidl a dm drogerie, tak si budem hovoriť: "Toto nepotrebujem, toto nepotrebujem, ani toto nepotrebujem, a toto je zbytočnosť, a toto by mi tu len zavadzalo, a toto vôbec nie je akcia, je to rovnako drahé, a toto tiež nepotrebujem.." A nakoniec by som ten leták zavrela a nešla vôbec nakupovať a kočíkovala by som len tak hore-dolu bezmyšlienkovito a bezcielne, až by ma to prestalo baviť a nakoniec by som pre zmenu do tej Billy/Lidlu aj tak zašla pozrieť: čo dnes majú v akcii? A samozrejme by som aj dáke euro utratila, keď už by som bola dnu. :)

"Complemese" - výmesačie :)

Dnes má Ivanka mesiac! Presne 4 týždne od narodenia :) Tak dostala od nás jeden darček, asi aj posledný.. Tento sme jej kúpili v dm markt lebo bol aj kupón na zľavu a hlavne preto, že Ivanka sa narodila v čínskom znamení Tigra :) Celkom dobré, nie? Tu si môžete prečítať o tigroch a ich povahe.. (podotýkam, že ja a Branko sme v roku psa, čo sa spomína v tom opise ako pozitívne!)
Čínske znamenie: Tiger

Zopár čísel ako moja štatistika

Najpodstatnejšie na začiatok: Ivanka sa narodila 15. januára o 7:40 ráno, trvalo to asi tak 10 minút, ale celkovo od pol dvanástej v noci, keď mi praskla plodová voda. Ivka vážila 3250 gramov a merala 50 cm. Ktovie akotie deti vlastne merajú, veď sa neustále skŕčajú a mrvia nožičkami.. :)
Na začiatku tehotenstva som vážila približne 71 kíl, no ale v 5. týždni mi začalo byť veľmi zle a z neustáleho vracania som schudla do 12. týždňa na 63 kíl, čo je rozdiel 8kg. Potom to našťastie prešlo a na konci tehotenstva som vážila 74 kíl, čo je príbytok len tri kilá :))) ale celkovo 10 - 11 kíl počas normálneho priberania v tehotenstve. To je teda úplne ideálne a podľa odporúčaní lekárov a múdrych článkov. Možno tá diabetická diéta mala význam aj kvôli tomuto.
No a čo na mne zostalo po pôrode? Takmer nič, alebo nič.. Ivka si zobrala svojich 3250g a čo zvyšných 7kg? Odišla placenta, plodová voda, nejaké ďalšie tekutiny som prvé dni vycikala a teraz vážim 64 kíl. Paráda! Ani sa mi veriť nechce.. Moja sestra zostala na mňa pozerať v nemom úžase s otázkou: A kde máš brucho? Lebo naozaj na to miete, kde trčalo dopredu, zrazu nič nie je, až sa cítim zvláštne.. Ale už nie, skôr sa teším, že už nie som bruchatá a s veľkou radosťou vyberám normálne oblečenie z môjho šatníka. Je to super pocit.. A ešte viac super je, že môžem spať na chrbáte. To je pocit! :)
Ešte som sa smiala ako moja kolegyňa mi vravela: Ty si tak veľmi chcela schudnúť, že sa ti to vyplnilo, len akým spôsobom! Dávaj si pozor na to, čo si želáš! :))) Tak mám, čo som chcela, len sa obávam, že čoskoro naberiem naspäť, keď sledujem ako všetko hltám a Braňo nestíha chladničku dopĺňať :))) Hlavne sladké veci, keďže tehotenská cukrovka pominula a diétovať už nemusím.
Ešte vám na záver ponúknem ako pikošku Ivankine rodné číslo.. Najprv si ho skúste vytvoriť v hlave sami.. Nezabudnite pritom, že ženy majú v mesiaci pridanú päťku, ak ide o mesiac do októbra.. Už máte? :))
No áno, je to 115115, lebo 11 je rok, 51 je mesiac a 15 je deň.. Asi nebude mať problém pamätať si ho.

Kto sa má v tom vyznať?

Taaaak, dnes je vraj 26 dní od narodenia Ivanky a ja sa stále dačo učím, čítam internetové články, knižky pre mamičky a stále sa vynárajú dáke nové otázky. To už bude asi tak stále, hlavne ak sa to bude týkať zdravia a chorôb detí. Treba podotknúť, že vtedy nie je veľmi dobré veriť všetkému, čo človek vygúgli.., ale zatiaľ mi bol veľkou pomocou a preto si tu idem spísať taký sumár dobrých linkov a informácií, čo som našla, lebo možno ich budem zasa potrebovať.
Ide o to, že som už spomenula, že v nemocnici sa veľmi s nami nezaoberali a o dojčení som nevedela skoro nič poriadne dať dokopy, preto som doma rýchlo dobiehala. Našla som fajn link, kde sú fotografie polôh pri dojčení a správne prisatie bábätka, pretože to je alfa a omega počas každého dňa, bez toho človek komplikuje celé dianie. Musím sa priznať, že zatiaľ som niečo vylepšila ale stále sa zdokonaľujeme.. terazpracujem na tom, aby sa Ivka lepšie prisala, aby mala riadne otvorenú pusinku a aby som ju prikladala a nie ťahala prsník ku nej. No a druhý cieľ - aby som sedela s opretým chrbtom, lebo si ho čoskoro úplne zničím. Sedávam všelijako skrčená ako paragraf, Ivka si leží v náručí, ale ja trpím, a čakám 15-20min. kým sa napapá a potom aj tak ďalšiu pol hoďku keď ju uspávam. Takže výzva do boja.. lebo dojčiť chcem vraj celý jeden rok, takže takýmto nezdravým spôsobom by som to asi nevydržala. V našom bytíku moc dobré podmienky nemám, posteľ je ak nepriaznivo natočená, ale dá sa oprieť aj inak..dnes mi kamoška poradila, že môžem aj sedieť na zemi a oprieť sa o vankúš a o posteľ.. Hm..takže budeme skúšať. No a tu je spomínaný link s polohami  a hneď aj lnk laktačnej poradkyne, kde som včera hľadala dáke indície k slovám "pichľavá bolesť v prsiach". Vraj je dosť možné, že je spôsobená mykózou (kvasinková infekcia). Tak to musím dáko odsledovať a preliečiť, ak je to náš prípad. Dnes som dokonca kvôli tomu volala aj jednej laktačnej poradkyni z webu mamila.sk Bola veľmi milá a tak určite, keď bude treba, ešte sa jej ozvem. Dokonca ma O2, takže konzultácia po tretej minúte bude zadarmo :)))
fotodokument Ako správne dojčiť
Dojčenie v kocke a všetky možné rady a situácie, čo sa môžu vyskytnúť
Laktačná poradkyňa a jej web (aj o mykóze..)
No a môžeme pokračovať ďalej. Predstavte si, že dokonca som dostala rozporuplné info z viacerých zdrojov. Dlho som riešila, ako sa starať o hygienu genitálií malého bábätka dievčatka. Sestra v nemocnici totiž povedala, že sa to neumýva a len opláchla malinkú vo vode. No občas keď som videla pri prebalovaní, že sa tam hromadí krém a aj špina a že to má zvláštny vzhľad začala som pátrať. Jedna aj druhá múdra knižka vraveli, že nechytať a iné zasa len stručne, že treba utierať zhora nadol, aby sa nešírila špina z konečníka. Na poradni doktorka len povedala, že jej to môžem občas utrieť. No, lenže táto doktorka je taká nijaká, ešte stará škola a predsa dnes už inak berú niektoré veci, tak som si nebola istá.  Až som našla veľmi dobrý a jednoznačný článok, ktorý ma nakopol a odvtedy je "pišulka" čistá a utieram ju po kúpaní vatovými tyčinkami namočenými v prírodnom nechtíkovom oleji. Ozaj, ako volať prirodzenie pred vlastnou dcérkou? Pipík je jasný, ale tu je toho viac.. šušulka, pišulka, cikulka, a čo ja viem ešte ako všelijako sa dá.. dajte mi tip :)))
Umývanie genitálií novorodenca - dievčatka
Okrem toho, už mám aj vytvorený zoznam všelijakých liekov a prípravkov, čo je dobré používať. Napríklad sme dostali od doktorky predpísané U Lipolotio = emulziu na zvláčnenie suchej pokožky, tak sa natierame a malá je ako taká haluštička, namazaná krémom, ale veľa ľudí to chválilo. Kamoška ešte radila Oilatum, tiež na predpis lekára sa dá a do kúpeľa sa pridáva priamo alebo sa natiera na kožu. Ja som si kúpila ešte predtým kúpeľové nechtíkové mlieko značky Weleda. Sakra drahé, ale čo by som neinvestovala do svojho miláčika? :) Manžel nakúpil v dm drogérii so zľavou aspoň. Vzorkovú predajňu majú inak na Patrónke.
Sklamali a čaje pre dojčiace mamy, všetky sú z anízu, rasce a fenykla.. vraj na podporu tvorby mlieka. Ale ten druhotný efekt, že som prdkala a ešte viac aj moja malá a riadne ju to sililo a musela stále tlačiť.. to sa mi teda nepáčilo. Tak zatiaľ nemám nijaký čaj, ešte skúsim preskúmať lekáreň nabudúce. Zatiaľ to občas zachránim Vineou, lebo som si odskúšala jej efekt.
Ďalšiu polemiku vyvolalo strihanie nechtíkov.. neodporúča sa v múdrych knihách, ale veď bola Ivka stále doškriabaná a pretiahnuť rukáv oblečenia nestačí. Veď to by som stále musela naťahovať.  Tak radšej strihám, každý týždeň, lebo rastú celkom rýchlo. Najlepšie to ide, keď Ivanka spí. To ani nezistí a už mám celkom prax, takže to ide rýchlo, i keď sú to také úplne mini-pidi malinké prstíky a nechtíky :))
Tento týždeň sa liečime, lebo Ivka má zápal očných spojiviek. Býva to asi dosť bežné, lebo som to našla aj v múdrej knižke spomenuté. Neviem ako sa to stalo, možno dáka špina, veď to sa nedá mať všetko tip top sterilné a možno to bolo zo zimy, keď sme boli v takom silnom mraze vonku v poradni.. Tak mám kvapky a aj mastičku od pani doktorky a kurírujeme sa. Už to vyzerá celkom sľubne, ale ešte to potiahneme asi aj cez víkend, aby som si bola istá, že sme to zažehnali a nebude jej očko už hnisať alebo mokvať.
Takže toľko z nových poznatkov, človek stále dačo nové rieši.. som rada, že dojčenie je už ako tak v pohode a nemusím ešte aj nejaké také trable riešiť ako ohrievanie mliečka, umývanie fľašiek a nakupovanie toho správneho sunaru.. ach jaj.. to by ešte len bolo. Vďaka Bohu, že toto ešte zvládame a dúfam, že aj budeme a nič sa nestane a nezabráni mi dojčiť aspoň ten jeden celý rok. (Svokra bola prekvapená, že tak dlho. No jasné, veď ony - naše mamy - mali iné inštrukcie vtedy a po 4-5 mesiacoch fičali so sunarom).
Tak snáď si tu ten súhrn informácií užijem ešte a ak bude treba pošlem link rovno nejakej menej skúsenej kamoške, čo čaká bábo. Prípadne v nejakom inom príspevku napíšem zasa ďalšie poznatky gúgliacej mamičky na internete.

Moje "múdre knižky"..

Šestonedelie

Na oddelení šestonedelia po pôrode nechajú ešte mamičku vydýchnuť si, prvú noc aj dospať a potom šupho..! Dajú vám váš uzlíček radosti a starajte sa.. volá sa to rooming in. Čo ma najviac fascinovalo, boli sestričky.. ony sa totiž delili na gynekologické a na novorodenecké. Podľa toho, či boli trable s vami alebo s bábom. :)
Oddelenie praskalo vo švíkoch, takže moc času venovať sa každej mamine nemali a pre n bola j otrava každej opakovať to isté. Takže o dojčení mi povedali nič, iba že mám uvoľniť malej nos, lebo sa opierala. Potom som sa dočítala, že ak je dieťa dobre resp. správne prisaté, vie dýchať bočnými miestami nosa, preto má taký čapatučký nosík a široké nozdry. Potom som ešte stále dokola počula: "Len prikladajte, to im zatiaľ stačí. Prikladajte, nech sa tvorí mliečko. Prikladajte..!" No a už keď moje prska boli rozžužlané, lebo sa mi Ivka aj zle prisala raz, bolelo to a malinká stále plakala a nemohla zaspať šla som si pýtať umelé mliečko, veď obe moje spolubývajúce dostali a dokrmovali striekačkou.. no poslali ma za lekárkou a tá povedala pochodujúc po chodbe, že netreba, ani na mňa nepozrela.. a tak malá plakala a plakala. Až sa jedna sestrička nad nami zmilovala a skúšala Ivanku utíšiť.. vraj treba aby si len odgrgla, potom ju dávala na bruško, potom som ju prikladala, a čo vás budem naťahovať.. napokon si ju nechala u sestier, že ona mi ju utíši a donesie.. a napokon sa priznala, keď doviezla spiacu Ivanku, že vypila 30cl mliečka.. a bola tuhá ako štolverka.
Ďalší deň sme sa dostali do druhého extrému. Naliali sa mi prsia a Ivka stále spala a mliečko tlačilo, robili sa mi hrče a bolelo.. Všetky odsávačky boli už rozchytané, tak mi sestrička dala do ruky fľaštičku a že nech si odtláčam ručne. Nevedela som ani ako na to..pichli mi len injekciu na uvoľnenie a dali infračervenú lampu na nahrievanie pŕs. Tak som o polnoci so slzami v očiach skúšala dačo vytlačiť po kvapkách do fľaštičky. A potom ešte niekoľkokrát v noci. No a samozrejme to neprešlo hneď za jeden deň.
Až vtedy som si uvedomila, že dojčenie som brala ako samozrejmú vec a články som si síce nejaké prečítala ale asi dosť povrchne, lebo som si na nič nespomínala. Až keď mi v predposledný deň dali tú darčekovú krabicu s rôznymi vzorkami produktov pre deti našla som tam aj jednu múdru knižku Od narodenia po 1. rok, tak som si rýchlo čítala základné pravidlá dojčenia a problémy s tým súvisiace.
Na tých 5 dní na oddelení spomínam menej rada než na pôrod, lebo to bol taký malý teror každý deň z rôznych strán, domov som šla už riadne vyčerpaná a vynervovná. Každé ráno už o šiestej sestrička merala teplotu, potom bola gynekologická vizita, potom detská, kde zasa detičky kontrolovali, často aj zobudili, akurát, keď ste ho nakŕmili a uspali :( Potom sa absolvovali priebežne rôzne vyšetrenia, kde ich tiež zobudili a tak občas boli vynervované aj deti, nielen mamy. Okrem toho v noci sme sa budili s deťmi navzájom, lebo tri mamy a tri deti na izbe a každé plakalo inokedy, takže si človek ani veľmi nepospal a hlavne sa hneval, že tie druhé zobudia to moje bábo.. no prosto, nevhodné prostredie, a doma sa mi teda riadne uľavilo, už som cítila, že som na pokraji síl.
Doma sa potom začala liečba naliatych pŕs, odsávanie, masírovanie a konzultácie s inými skúsenými maminami. Kúpila som si mastičku na bradavky od Aventu, aj keď stála 15eur taká malinká tuba, ale išlo o veľa..musela som rýchlo boľačku zahojiť, aby som mohla Ivku poriadne kŕmiť. No a po niekoľkých takých dňoch prišla konečne úľava. Úplne som to cítila, ako keby vypli niekde gombíkom celý ten proces žhavenia a plnenia a moje prsia sa konečne upokojili. Medzitým som zlepšila aj techniku dojčenia, i keď priestor v našom byte mi nedovoľuje sa pohodlne opierať a ničím si chrbát naďalej.
Doma nás inak čakala nádherná výzdoba, ktorú pripravila moja sestra na oplátku, pretože sa jej veľmi páčilo, keď som dačo podobné urobila na privítanie pre jej dvoch synov keď sa narodili. Takže k tomu jedine môžem pridať fotodokumentáciu, žiadne slová netreba. Už len sa tešiť, že tých 5nemocničných dní a strasti na začiatku dojčenia sú už dávno za nami. :)

Ako sa to zomlelo - noc "N"

  Nebojte sa, žiadny krvák nejdem opisovať, takže môžu ďalej čítať aj slabšie povahy.. :) Skôr dám taký opis priebehu dňa/noci a pikošiek, čo kto zahlásil.. Ako som to tušila, pôrod prišiel na mňa vnoci. Od stredy som bola s tlakom naspäť doma, Branko sa vytešoval a aj ja. No ale vo štvrtok v noci som si teda nepospala, lebo som začala mať dáke bolestivé kŕče, postrašila som aj Braňa, že ráno nemusí ani odchádzať do práce, keď mi to neprejde, no ale som o šiestej zaspala a už kŕče vymizli samotné. V piatok som sa vybrala za sestrou na obed ku nim do práce, ešte sme si pokecali a keď som od nej odchádzala, začalo ma zasa bolieť brucho, tak som si len povedala, že ma zasa strašia poslíčkovia, ako sa vraví falošným kontrakciám. Doma som si oddychovala, prišiel Braňo z práce, a mňa brucho stále bolelo, no že by to boli dáke kontrakcie to ťažko.. ale takto to šlo celý večer, až som začala pochybovať, že to prejde. Bolo po desiatej, keď sme začali konzultovať s "Gogolom" na internete, že ako sa tie kontrakcie vlastne prejavujú, hlavne teda keď sa má ísť do nemocnice. Indikácie boli jasné, kontrakcie každých päť minút a sú silnejúce. No a mňa stále len sem-tam zabolelo. Vôbec nie pravidelne a ani to nesilnelo. To už Branko začal byť nervózny a že reku: "Idem ti to stopovať." Ja som sa len zasmiala, že nech teda skúsi, ale ešte to nebude ono. Zmeral jednu, druhá bola o 5 minút. Vyložla som si nohu a zrazu som pocítila iba také silne rupnutie v bruchu. Fíha, vravím, to riadne zabolelo, dokelu, asi mi praskla voda.. čakám dáky prílev teplej vody a nič.. no dobre, keď nič, tak nič, ale čo to akože bolo?  A zraaaaaaaazu, aaaaau, kontrakcia hneď oveľa silnejšia, a ešte jedna.. aaau, tak som sa postavila že idem aspoň na WC a zrazu.. tečieeeee!!! A nastala panika.
Bolo 23:30 a začali sme behať po byte ako splašení, to som teda nečakala, že sa o začne praknutou vdou a zrovna teraz.. Prezliekali sme sa z pyžama do civilu, obvolávali taxislužby, ktoré v piatok večer mali celkom plno.. švagor mal už pohárik vínka v sebe, tak zasa ďalšie kolo taxislužby, až sa podarilo.
O pol jednej ráno sme dorazili na pôrodnicu, robili tam cisársky, tak žiadny lekár ma nemohol vyšetriť. No spísali mi príjem, zmerali ozvy a podobné procedúry.. Kntrakcie boli u dosť  silné, tak som si občas povzdychla. Na čo jedna sestra reagovala takto: "Nechceli ste mať epidurál?" Ja: "Nie, nechcela." Sestra: "A myslíte si, že to zvládnete?" Ja v kŕči: "Ale áno." a sestra zaklincuje: "No, lebo na to nevyzeráte.." :)) A máš ho tam! Svinsky ma to povzbudilo a tak som si pri ďalšej konrakcii zakusl do jazyka, nech tam nevzdychám. No bola taká silná, že mi zovrelo brucho a žalúdok sa obrátil naruby, že som nestihla ani upozorniť a moja večera (pomaranč a kivi) skoncili na nemocničnej posteli a čiastočne na mojom svetri. To ste mali vidieť, ako som napálila tú sestru. Hneď som mala vybavený aj klistír.. :)) Ešteže oholiť som sa stihla sama počas prvého pobytu v nemocnici, to by som už nerozdýchala. Medzitým prišiel doktor, vyšetril a zahlásil: "Dva centimetre, to ešte potrvá.." A veru aj trvalo..
Ležala som na sále, mačkala Braňovi ruku, kontrakcie stále rovnako silné a trocha nepravidelné, už vôbec nie, že by sa zhusťovali. Zistila som, že keď chodím, bolí to menej a dúfala so, že báo bude tak aj klesať.. no ďaľšia znudená sestra na nočnej po x hodinách skonštatovala, že: To je zabitá noc, takto sa iba unavíte a nebudete vládať, choďte si radšej ľahnúť. Neviem, prečo vás už dali takto na sálu, keď ešte nie ste pripravená." Tak som ľahla ako dunčo, aby som ju nedráždila a snažila sa predýchavať, keďže to bolo silnejšie poležiačky. Bolo možno pol piatej, brutálna kríza z nedostatku spánku, Braňo ju mal ešte väčšiu, keďže jeho nič nebolelo a iba sedel pri mne.. Ja už som mala mikrospánky aj medyi kontrkciami :) Až okolo šiestej, než sa mali meniť služby ma skontrolovali a že už je to cca 8cm a že nech si dám sprchu horúcu a už sa to pohne, pôjdeme rodiť. Tak ma nabudila doktorka, že už sa to čoskoro skončí, že som sa začala tešiť, že sa dačo deje. Vtedy prišla aj nová smena a vymenili sa ufrflané nočné sestry a doktorka mi zdúchla, vraj mi drží palce, jej končí služba, ale budú tu iní lekári. A keď som tak zdvihla hlavu, že aký ruch to je.. medzi novou smenou a doktormi som zbadla aj doktora Dlhopolčeka, usmiate zlatíčko, čo sa o mňa staralo na rizikovej gravidite pár dní predtým. Tak som sa potešila, že niekto známy tu je a hneď mi bolo chvíľu lepšie, ešte som aj vládala zakývať mu a už zasa som bola v kŕči. No nič sa ešte nedialo, len ma nabalamutili, lebo ešte po sprche som ďalšiu hodinu  a pol vyčkávala.. tá časť bola najhoršia, začali riadne tlaky, nevládala som s dýchaním, už som ani Braňa za ruku nemliaždila, len sa čelom zúfalo opierala o posteľ v kľačiacej polohe, lebo tak mi navrhli, že nech idem do podrepu alebo nejak inak to uvoľním. Fitlopta ma absolútne nelákala, čo som pôvodnemyslela, že bude najepšia pomôcka.
Keď som už naozaj viac nemohla predýchať a som tam riadne blúznila v kŕčoch, tak som začala volať sestru, že ja už fakt neládzem netlačiť a ani dýchať, že čo mám robiť..alebo nech oni aspoň dačo robia so mnou..! Tak ma poslala na postel a po vyšetrení skonštatovala, že "Zájdená", čo znamená v ich hantírke, že bránka je zájdená, t.j. 10 cm otvorená a pripravená na pôrod. Tak druhá vlna energie do mňa vošla, že už naozaj sa to ide diať a bude koniec tomuto utrpeniu..Ešte ma narýchlo inštruovala ako dýchať a postrašila, že musím pekne spolupracovať, inak ma ešte nech pol hodinku nech sa to ešte posunie samo.. A ja: Nie prosím, chcem už rodiť, budem spolupracovať! :))) Chcela totiž, aby som pri tlačení nevypúšťala vzduch a ani nevydávala zvuky.. :) No tak na niekoľkáty pokus sa mi to podarilo a povedala, že ideme na to, a zavolali lekára.. Otvorím oči a predomnou stojí sám doktor Dlhopolček.. no čo viac by som si mohla priať!!! Boli tam 4 lekári a predpokladám, že on sám sa rozhodol ku mne ísť, lebo ma už poznal.. Na sále nikto iný nerodil, iba ja sama s Braňom sme tam boli. To bolo tiež skvelé. lebo som nemusela počúvať cudzie stony a nikto zasa ie moje, lebo podľa toho ako sa tvárili tie nočné sestry, robila som mierne divadlo..
Bábätko som vytlačila na tri kontrakcie, asi 5 silnýýýýýýých tlačení, s hlbokým nádychom, bez vypúšťania vzduchu, ale so zvukovým efektom (no čo, rada má teatro). Okolo sa rozostavilo asi 4 sestry a doktor a povzbudzovali ako na štadióne: "Ešte potlačte, ešte raz nádych a silnooo..", "A pri ďalšej kontrakcii sa nadýchnite viackrát, a tlačte.." a podobne.. Tak som tlačila ako o dušu spasenú, najmä preto, že som vedela, že to treba čo najskôr vytlačiť, aby sa nedusilo bábo a aj preto, aby som sa netrápila ja sama, ak by to trvalo pridlho..
Potom som len zrazu cítila obrovskú úľavu od tlaku a počula komenty, že už je vonku a poloprivretými očami som zahliadla ako doktor drži bábo a vypla som.. uf.. myslím, že moje prvé slová, ktoré treba zapísať do Ivankinej pamätnej knižky sú: "To je pecka!" Ešte som sa v duchu nad tým zasmiala, lebo som si spomenula na ten riadok v knihe - "Prvé slová mamičky po pôrode".
Doktor musel odmotať šnúru, mala ju okolo krku dva razy, vraj bola šnúra veľmi jemná, dobre že sa nepotrhala. Potom mi dali injekciu, aby vyšla placenta, nejako sa jej nechcelo, tak ma sestra pučila riadne na brucho. Potom vyšla von, ale rozpolená pozdĺžne, tak doktor to tam skladal ako puzzle, že či je celá.. (nebola, ale to on už nezistil..o tom ešte potom). No a konečne sa sestry rozišli po svojom, a uvolnili Brankovi miesto, aby konečne mohol ku mne, lebo jedna taká starša sestra ho úplne vyšachovala za posteľ, tak pri pôrode ani nejako na mňa nedočiahol, mohol iba pozerať na zručného pána doktora a ako to celé fičí.. No ja som v tej chvíli ani nevnímala, či je hneď pri mne, alebo až meter odomňa. :) Hlavne, že sa priblížil potom, a hladil ma po hlave, že ako dobre som to zvládla. Doktor začal kontrolovať "devastáciu" pôrodných ciest a pripravoval si šitíčko, medzitým Branka volali, nech si ide odfotiť bábo a že aké meno vlastne jej dáme..

Zdá sa, že Ivana sa volala aj tá jedna sestra, čo ma tak povzbudzovala, že už to bude, keď budem s ňou spolupracovať. Aj ma potom pochválila, že ako dobre som to zvládla, že by to ani na mňa nepovedala. (Kurnik, čo všetci s tým majú, vyzerám jak bábovka?!) Tak som zasa ja kontrovala jej, že som mala dobrých poradcov, tak mi to šlo preto tak dobre. Popritom mi ešte doniesli maličkú - zašnurovaný batôžtek, aby sa mi prisala nachvíľku na prsko. Pán doktor zahlásil, že stihanie nebolo a tak šiť vlastne netreba, iba vonku nejaké dve lézie. A tak spravil tri stehy, zablahoželal mi a vyparil sa na raňajky.. Bolo osem hodín ráno.
Mňa ešte nechali dve hodinky ležať, Braňovi nakázali tlačiť mi na brucho, aby sa zavinovala maternica a tak sme si hrkútali, ako to prebehlo, aké sú naše dojmy, že komu treba radostnú novinu napísať a komu domov zavolať.. Už aj denné svetlo šlo cez kno a Braňo to klasicky zavŕšil čítaním knižky na pôrodnej sále a pritom mi jednou rukou tlačil na brucho a ja som si chvíľu zdriemla. Potom ho narýchlo vypoklonkovali domov a mňa previezli na oddelenie šestonedelia.

V novom roku - pekne po poriadku..

   No jo, január mal rýchly spád, ale veď sa to dalo aj čakať, keďže termín pôrodu bol 15 alebo 17 deň a tak to aj presne vyšlo. No to som mala v pláne ešte navštíviť dve svoje kamošky a Braňovi pripraviť veci na úradne vybavovačky, dačo ešte oprať a pripraviť postieľku.. V tom ma však prerušila nečakane pani doktorka Lipovská v poradni na Antolskej. Namerala mi sestrička príliš vysoký tlak a povedala, že s takým ma veru domov nepustí.. tak cca týždeň a pol pred pôrodom, bol piatok, ma nechali v nemocnici. Vraj vidí v tehotenskej knižke, že mávam vyšší a že to netreba riskovať. No čo som mala robiť, už len som sa spýtala, či naozaj to musí byť.. Pozadie tohto je ešte srandovnejšie, lebo ja som do poradne šla až v piatok, lebo som mala na návšteve svokru a v štvrtok bol aj sviatok. No a ráno sa mi nechcelo, prišla som o pol druhej, ale vedela som, že na ordinácii mali také otváracie hodiny,tak som zaklopala a spýtala sa, či berú ešte pacientky.. no a to milá sestrička na mna vyletela, že ako si to predstavujem, prísť v piatok poobed, akoby sa nechumelilo..a že aké mám šťastie, že ma vezmú, lebo iný by ma poslal preč.. no a keď na mäna takto spustila, čudujete sa, že mi vybehol tlak na 160? :))
Tak som taká vyšokovaná zavolala Braňovi domov, že mi musí priniesť tašku, čo mám zbalenô už do pôrodnice a že je možné, že už do pôrodu domov nepôjdem. To znamená niečo cez týždeň trčať v nemocnci kvôli vysokému tlaku. Nič mi  inak nebolo, ani nohy mi neopuchali, hlava v poriadku. Brano bol v šoku ešte viac :) a musel sa nakopnúť a trepať na Antolsku. Cestuje sa tam naozaj otrasne, z Karlovky vám treba aj tri spoje a trvá to hodinu.
Ešte cestou vo výťahu som stretla mladého lekára a dali sme sa do reči, že vlastne idem na rizikovú graviditu kam aj on ide, lebo má službu. Tak som sa ocitla presne po polroku na známom mieste, kde mi pichali infúzky, keď som blinkala v prvom trimestri. Pán doktor ma potom zobral a spísal chorobopis, bol veľmi milý a potom, vždy keď som ho stretla sa veľmo usmieval a pýtal, či je všetko v poriadku a pod. Tak som s aho spýtala na meno, nech viem, s kým mám tô česť. Volá sa Ján lhopolček a v mojej nemocenskej story zohrá ešte dôležitú úlohu..

Brankovi som samozrejme doma a chýbala, bol ma aj navštíviť, dokonca sa pridal aj náš kamoš Janči a tak vznikli tieto srandovné fotografie, ktoré sa objavili ajna FB a pár ľudí sme naplašili, že už nebodaj rodí..a to ja som si len užívala ležanie, čítanie Brisingra, nemusela som variť, starali sa o mňa v nemocnici. Paráda, nie?

Vikend prešiel, pondelková vizita, aj utorková a doktori mi nič nepovedali, hlavneže tlak som mala úplne v pohode 130/70 a ani sa nečudujem, taká vyrelaxovaná, len som si vylihovala a jedla magnézium a čítala a spala. Až som sa začala nudiť, ešte bolo do 17teho ďaleko a nechcela som tam "zavadzať" keď mi vlastne nič nebolo. Do toho sa ohlásil aj Branko, že či ma fakt nepustia, že on sám do nemocnice nechce ísť, keď začnem rodiť, že radšej spolu a že mu je smutno doma.. a tak som sa spýtala v stredu na vizite a oni, že hej, nech teda na tých pár dní ešte domov idem. Dorktor Dlhopolček ma teda vystrojil, kázal užívať magnézko a merať tlak a potom prísť v pondelok do poradne, to už bol deň termínu. Tak som sľúbila, že ok. A dovidenia!

Medzi Vianocami a Novým rokom

Ach, už som asi písala, že ako nám to letí, čo? :) Dnes vám ukážem tie koláčiky, čo sme napiekli so sestrou. Bolo ich kopec a každý deň sa trošku napcháme azdá sa, že čoskoro už bude po nich. Ešteže sme si kúpili aj pannettone do zásoby.. :) No a okrem toho cez Silvestra ešte mám v pláne upiecť Sunquickové rezy :)) Snáď.

Skoro po každom koláčiku síce stresujem, že nedodržujem diétu a hneď si meriam cukor a sa vážim, no všetko vyzerá v pohode, žiadne výchylky, takže stojí to za to. A punčové rezy nechávam Brankovi, lebo tie sa mi zdajú najviac sladké. A ozaj, poviem vám, že na prvý raz, čo som ich piekla, vyšli úplne super. To som si vymyslela, že skúsim kvôli Brankovi, keď ich má tak rád. Pamätala som si, že jediá rodina, kde ich pečú v mojom okolí, boli Holbovci, tak som písala mojej kamoške Katke, aby mi poslala od mamy recept :)

Takže tu sú vzorky toho, čo sme napiekli :)   

          

 Rezy a nepečené sú na foto hore a suché pečivo je zasa dolu :) Ktokoľvek by chcel recept, môže sa mi ozvať, všetky som si hneď zapísala u segry do mojej novej "receptoknižky".

Ja ešte musím nájsť dáke dobré triky na pálenie záhy, pretože posledné dni, vždy keď si ľahnem, tak ma začne nenormálne páliť a je to nepríjemné. Nuž, bábatko ešte stále rastie a uberá každý voľný priestor, tak už som dostala aj pár kopancov do žalúdka a rebier :) Ešte to musíme nejako tých 20 dní zvládnuť. Dnes kontrola dopadla dobre, žiadne problémy neboli. Na dnes sa lúčim sladkým kláčovým pozdravom, už len pár minút do polnoci. Dúfam, že ste mali pekné Vianoce, škoda, že tento rok boli také krátke..