"Je zima. Jdu spát." alebo Zahrejme sa trošku :)

     To je jeden z mojich obľúbených výrokov z muzikálu Krysař. :))) Na mňa celkom šitý. Nemám rada zimu, slabo mám dokrvené končatiny a sú často ľadové, aspoň ja mám ten pocit. Dokonca ma vytáča, keď kúrenie doobeda je na minime, lebo sa predpokladá, že sú všetci v práci alebo čo. Nepomôže ani vypeckovať kohútik na maximum. Ale to už je aj z iného dôvodu, ktorým sú staré, možno aj vyše tridsať rokov staré okná, cez ktoré podfukuje.. Takže Prašť ako uhoď. Toto asi neporiešime nijako, kým tu budem bývať. Jediné, čo som urobila, bolo, že som na parapety napchala kusy látky, aby tak neťahalo cez ne.

     Novinky? Ivanka má dva zuby, sprievodné znaky bolo nechutenstvo a srajda počas troch dní. Zábavné je to, že jej vyliezla spodná dvojka v pravo ako prvý zub..?! Vyzerá ako malá ježibaba. :D No a pridala sa pravá jedntka hore, tak to pekne dopĺňa v tom strašidelnom štýle. Teraz je na rade, zdá sa, druhá jednotka hore. Už zasa začala srajda po dvoch týždňoch pokoja..Snáď len kvôli zubu. Práve som dovolala s inou maminou, že aj ich malá má podobné príznaky aké som jej opisovala minule o Ivanke. Tiež už bude ich Lucka zubatá šelma :)

     Na nočník chodí Ivi vždy po spaní, častejšie junedávam, bo sa mi nejako nechce stále rozopínať a baliť. Iba keď vidím, že tlačí, občas skúšam aj na veľkú ju posadiť. Už sa niekľkokrát podarilo aj popri cikaní, že stihla aj veľkú potrebu :) Je šikovná, a baví ju trhať toaleťák, keď jej po cikaní otrčím kotúč, že nech si odtrhne na utretie papier :) Okrem toho sa už stavia na nohy, zachytáva sa o nábytok a najradšej o moje tepláky a stále ich sťahuje zo mňa, najlepšie pri varení, keď mi zabráni v pohybe :) Znakovanie sme úspešne zahájili, ale ešte sme sa nenaučili s Ivkou nič, leda tak trochu pá-pá a telefón priloží k uchua skúša povedať haló. Ešte nedozrel čas. Alebo som lenivá viac s ňou cvičiť.

     Zdá sa, že sa nám rozrastie široká rodina, segra sa rozhodla ešte pre jedno dieťa, pznamenávam, že štvrté! Čo je obdivuhodné a tak jej prajem veľa síl a zdravia. A nech je to konečne baba!!! :) Tak by mala Ivanka kamošku celkom dobrú, to by nebolo zlé. My to s tými deťmi akosi teraz nezvládame, bytové podmienky mi nevyhovujú. Ale aj tu sa rysuje dáka investícia v rodine a my by sme sa priživili a obývali ako nájomníci dačo lepšie než teraz..No to ešte nebudem predbiehať.

     Začala som učiť pred mesiacom mojich susedov taliančinu, je to sranda, a ešte väčšia, keď ma minule začali podpichovať, že ma to tuším očividne baví a viac než ich samotných. Vybalila som na nich totiž rôzne pomôcky ručne robené a kreslené, vystrihované a pod. :D Mala som akýsi kreatívny deň. Zato dnes neviem ako ďalej, veľa drobných vecí naraz by bolo treba vysvetliť. A aj tak, mám pocit, že polovica úspechu stojí na tom, ako sa učia slovíčka alebo ako ich motivovať a aj pomôcť v tom, aby sa ľahko na nich slová nabalovali..? Hm, to je výzva, treba dáke zábavné cvičenia.

     Posledné obdobie má môj muž so svojim bratom testovacie resp. skôr porovnávacie obdobie. Kúpia dve veci ako napríklad dve rôzne vodky (Ruský štandard a Kalašnikov) a testuje sa, ktorá je lepšia. Do pohárikov nalejú z každej a potom hádajú, ktorá má lepšiu chuť a iné kvality.. :) Testovali sme tak najprv nejaké likéry typu Baileys, ale iné značky. Potom sa inak u nás roztrhlo vrece s tými likérmi, dostala som Sheridans k narodkám, skvelý kávový likér. Na rad prišla Tia Maria, silný kávový likér a aj sladký s chuťou po rume a vanilke. Keď došli zásoby, objednali sme robno novú krabicu z Prešova, pridal sa aj švagor a jeho kolegovia, tak sme kuriéra zaplatili ľahko :) Nocello bolo ale pre nás sklamaním dosť veľkým. Má to byť vraj najlepší taliansky orchový likér, ale nechutí nám veľmi. To ma viac prekvapil domáci orechový môjho druhého švagra :))) Zamiešal to so slivovicou miesto vodky, tak to má takú bombastickú chuť po koláči s orechami a lekvárom :DDD V krabici sme mali aj časom overený Doolyes, čo je tak skoro redšia vodka s chuťou "toffee", či karamelu po slovensky? Už len o niečo fajnovejší od toho, a podľa mojich chlapov "simply the best" je Amarula, krémový likér z afrického ovocia marula. Mne chutil hlavne s kockami ľadu lebo má trochu mliekovomtanovú pachuť ako aj ostatné smotanové likéry (okrem Dooleys). Chalani sa úplne rozplývali, že sa mu nič nevyrovná, že je to zážitok rovnako dobrý ako cucať Salko z plechovky :))) Tu vám dávam foto spomínaných fliaš, nech sa inšpirujete aj vy. Možno sa neskôr pokúsim zostaviť svoj rebríček obľúbenosti..

     Celkovo je ale dôležité mať vždy chlast aspoň mierne vychladený, áločo sa dá piť pri izbovej teplote a už vôbec nie vodka. To mám Ďalšie dva zážitky pre vás! Kamoš chodil pracovne na Ukrajinu a tak každý týždeň doniesol niekoľko rôznych fliaš chlastu. Prevažne rôzne ochutené vodky medom, borievkou, chili, aj slivkový koňak, ktorý nám chutil! Vždy, keď ku nim prídeme, ponúka z nich ale vštky fľaše sú uložené v skrinke pod televízorom a teda v izbovej teplote plus nejaký stupeň navyše od telky :))) Tá vodka vtedy chutí naozaj biedne, tak sme ho sprdli, že prečo nemá vždy jednu-dve fľaše v chladničke. Uvidíme nabudúce. :D

     Druhý zážitok bol znova s vodkou, na návšteve v Devínskej. Domáci pán ponúkol vodku, tak som sa prihlásila ako jediná mamička, že veď aj ja si dám na koštovku.. Fľaša krásna, skôr to bola karafa, s písmom azbuky..hmmm, vodka dobre vychladená, to sa kĺzalo po hrdle dobre ako svätená voda! Len hanba ma odradila vypýtať si ešte za jeden..zato môj manžel s ostatnými chlapmi sa do tej vodky obuli až tak, že karafu vycedili do dna počas trojhodinovej návštevy, až som nechápala, prečo tak plytvajú takým dobrým mokom. Potom sme doma zisťovali, čo to bolo za vodky, lebo azbuku čítať nevedel nikto poriadne, kúpená bola v duty free na letisku :))) Až sme našli a sme aj čumeli: Vodka Carská Vesnice 0,7 l cena 30 eur. Už ten popis vodky je lákavý, med, lipa zlato..Ej veru, fajnaaaaaaaaa!

Inak, prekvapilo vás, prečo toľko chlastáme? :D Našla by som vám sfleku asi tri argumenty:

1. Na Slovensku sa pije vo všeobecnosti vždy a všade, prečo kaziť tradície? :P

2. Naše gény sú na to nastavené, ale radšej vás nebudem zoznamovať s históriou alkoholizmu v našich rodinách. (mňa a manžela)

3. Sladký likér je dobrá náhrada sladkého dezertu, koláče nepečiem, tak občas cuckáme, niekedy to spraví dobrú a príjemnú náladu a ohúrime aj návštevu, keď je dačo, čo nepoznajú a chutí.

4. ako bonus k téme Je zima jdu spát: Keď si dačo dáme, tak nás to aj troška zahreje, moje stiahnuté cievy sa uvoľnia a pustia viac krvi do končatín :) No nenalejte si po takom argumente! :)))

PS:  Iná kapitola je "ovocný sad", ktorý sušíme v skrini, lebo to aj tak nikto nepije..Naša svadobná broskyňovica, Prievidzká čerešňovica, 40 ročná slivovica, "Súčanský calvados" z jabĺk a iné vychytávky vypálené z ovocia. Raz za čas, keď príde niekto odvážny, schladíme to v mrazničke a za jeden si dáme, ale to nám vydrží asi do smrti.. :DDD

Už som vonku toľko, čo v brušku

     Takýto pekný názov vymyslel jeden náš obľúbený spisovateľ na fotoalbum svojej dcérky.. Zajtra má Ivanka 9 mesiacov a tak to platí teraz aj na ňu. Za posledný mesiac urobila naozaj veľmi veľké pokroky. Najväčším je azda lozenie po štyroch. Dlhý čas sa stavala na 4, ale nevedela sa hýbať. Až raz urobila dva "kroky" dopredu a o pár dní sa to spustilo ako lavína a už sa rozbehla po celej izbe až do kuchyne k separovanému odpadu. Nasledujúci víkend sme strávili dôkladným odstraňovaním vecí zo zeme. Ivka sa s radosťou potom vtrela do každého kútika poutierať prach. :)

     To som sa už tešila tepláčkom, ktoré dostala od mojich kolegýň Katky a Zuzky. Tie práve tento týždeň prišli ku nám znova, lebo som ich pozvala, nech si prídu pozrieť Ivku ako v nich už lozí. No a baby, aj napriek môjmu "Nenoste nič!" priniesli Ivanke novú hračku. Keď prišiel manžel domov, tak ich tiež "sprdol", že zasa má novú hračku, že ich nebude kam dávať čoskoro..tak sme vyzerali ako takí nevďačníci, že sa nevedia poďakovať za darček a ani že sojmu dieťaťu nič nechcú nové dovoliť :)) Tak sa im ospravedlňujem touto cestou. Oni sa aj tak zasmiali, že nabudúce prídu s knižkou, lebo chceli Ivanke dačo čítať, ale zistili, že má len jednu látkovú kližku so šialenými zvieratkami, ktoré nevedia pomenovať. (Naozaj, aj ja mám v tom občas guláš.)

     Začali sme chodiť do EtnoDance štúdia na cvičenie s bábätkami. Je to skôr taká hravá hodina, kde od fit lopty, cez masážne loptičky, rolničky a perkusiové vajíčka popri hudbe zabávame deti a pritom sa rozvíja ich motorika, rovnováha a lozenie. Dokonca som prvý raz videla takú vec, čo sa volá Bilibo. Plávanie totiž v Bratislave výjde veľmi draho a ja vodu moc nemám rada, takže cvičenie mi prišlo ako vhodnejší program pre nás obe. Trepeme sa až do Petržalky, ale neva, išla som na istotu, že budem spokojná, pretože poznám lektoku Moniku, učila ma predtým tancovať brušné tance. Má dobrý pedagogický talent.

     Ivanka si cvičenie riadne užíva, myslím, že pôsobí veľmi živo, stále ťapká rukami alebo víska. Dokonca aj keď predtým v autobuse takmer zaspávala alebo doobeda nestihla spať vôbec. Potom aspoň po obede spí poriadne a dlho. Sú tam aj staršie detičky, vyzerajú drobnejšie, Ivka je taká bomba desaťkilová, no ale aspoň vyzerá zdravo, je to baba ako sa patrí. Dojčené dieťatko s peknými nafúknutými líčkami.
     Stále sme v očakávaní, kedy vylezú zúbky. No a práve tento týždeň, keď sa rehotala, som si všimla tie spuchnuté ďasienká a vytláčajúce sa zúbky. Horné vyzerajú veľké, sme sa smiali, že bude mať "lopaty" po tatovi. No dúfam, že nie, musia najprv vyliezť a uvidíme. Budú aké budú, nech ich ma hlavne zdravé a rovné, lebo tato ich má ešte aj pokrivené trocha.. :))

     Boli sme týždeň u rodičov a Ivka ako počula, že stále kvákame tak sa rozdžavotala aj ona, vydávala všelijaké intonované "tatatatatata" a vrtela aj hlavou "nie-nie-nie" :) Škoda, že už ju to trocha opustilo, doma počuje iba mňa, tak už tatatatatatata nie je.. bola veľmi podarená. Stihli sme aj svadbu môjho bratranca a tancovali sme koľko vydalo aj s Ivankou vo vaku a spolu s ockom, všetci traja. Boli sme tam celkom dobrá atrakcia, keď videli mamku a lá "babka indiánka" ako ma nazval príbuzný. A tešili sa aj z Ivanky, ako sa tam zabávala, ťapkala rúčkami a rukou ťukala do rytmu hudby a držala v nej svadobne pierko :))) Snáď sa dostanem aj k dákym fotkám a potom nejaké zavesím aj pre vás.
     Na záver sa pochválim, že Ivka začala cikať na nočníku! Ale to je len taký náš pokus zatiaľ. Čítala som totiž, že by sa malo zvykať medzi 8. a 9. mesiacom, inak potom to nmá zmysel, až keď dieťatko dokáže používať zvierače v neskoršom veku. Čítala som to dosť letmo, musím to ešte skúsiť nájsť a dočítať, že aké sú vlastne tie dôvody. Takže som aj tak šla kúpiť nočník a vždy dám po zobudení Ivku cikať. Nočník jej problém nerobí, pekne sedká a búcha zboku po ňom :) Už sa jej podarilo asi 5x vycikať tento týždeň. Kakanie som väčšinou nestihla, aj keď som ju zobrala keď som videla ako tlačí. Uvidíme, ako sa nám to podarí udržať a spraviť z toho pravidelný zvyk. Aj tak sa teším, že jej to nerobí problém, sú vraj deti, ktoré sa nočníka boja alebo nechcú sedkať.

Kuchyňa je pre mňa trest

     To sa ale čudujete tomu názvu, že? Ale priznávam sa dobrovoľne, kuchárske umenie je mi vzdialené na hony, varím iba preto, že je to nutnosť. Niečo sa jesť musí. Ešte som zatiaľ neobjavila to dobrodružstvo, čo všetci okolo mňa popisujú. Jediné dobrodružstvo u mňa nastane, keď pri konzumácii tipujem či bude jedlo presolené alebo či som ho zabudla osoliť. :) Žasnem nad babami, ktoré si robia dokonca blogy o tom, čo varili a skúšali a podobne. K tomu by som sa nikdy nedokopala.  Tak si tie blogy jedine pridávam sem do zoznamu a občas si popozerám veci, ktoré asi ani nikdy v živote variť nebudem, lebo na to nemám :D

    Ale životné udalosti ma niekedy nakopnú a tiež sa pokúšam aspoň trocha o nejaké výtvory, nebudeme predsa jesť stále len spišské párky. Tkaže naposledy som jedla u kamošky v Trenčíne skvelý slaný cuketový koláč a zostala som unesaná natoľko, že som jej na druhý deň volala, nech mi dá hneď recept. Bola som totiž u mamy a u nej sa to cuketami len tak hemžilo. Tak bolo treba využiť šancu. Týždeň na to som ho piekla znova v Bratislave, mama mi nabalila cuketu. :)

     U nás je však taký zádhel, že nemáme v jednoizbáčiku trúbu na pečenie, tak chodím s takýmito nápadmi otravovať môjho švagra. Marcel býva o zástavku nižšie od nás, tak nie je problém nabaliť suroviny, Ivanku a šup ho, ideme na "návštevu" :) Veď potom sa zalizuje aj Marcel, aj Braňo a ja sa tiež teším, že až také zlé to so mnou nie je, keď dokážem také čosi upiecť :))) Naposledy bola celkom slušná sranda pri Citrónových mesiačikoch. Nemala som ich čím vykrajovať, tak som to prplala s vínovým pohárom s priveľmi širokým priemerom a chalani sa na mne rehotali, že či to nemôžem nakrájať nožom len-tak, veď oni to zjedia rýchlejšie než to ja povykrajujem.. :D No nedala som sa presvedčiť a trápila som sa ďalej. Veď aké by to boli potom mesiačiky?! To nemôžem dopustiť, aj tak sa mi to páči najmä kvôli tomu tvaru a až potom kvôli chuti. No a dopadlo to asi takto:

    

     Okrem týchto mojich kuchárskych pokusov sa mi teraz podarila teda poriadna vec: kúpila som si supermultifunkčný robot Bosch do kuchyne. Nahovorila ma na to moja sestra, lebo videla veľmi dobrú cenu v internetovom obchode Hej.sk a tak ma nabádala, že nech si kúpim. Ona ho má už pár rokov a stále si chváli, že je t super pomocník a navyše, ona si ďalšie príslušenstvo dokupovala a tento akciový robot už mal všetko pribalené (krájač zeleniny, citrusovač, mlynček na mäso). Tak som teda nejako dlho neváhala a šla som do toho. Teraz samozrejme trčí v krabici, zabalený v igelite na našom balkóne. Nie je žiadna šanca, že by som ho rozložila v našej minikuchynke, lebo by sa tam už nedalo robiť vôbec nič. Dôkazom bol aj víkend, keď som sa nedávno pokúšala robiť kôprovú omáčku s hovädzím mäsom a knedlou. Nebolo kúsok voľného miesta, kam by som ešte niečo mohla položiť. Tak som si povedala, že odvážna síce som, ale takéto veci si ešte nemôžem dovoliť variť. Nebolo dosť miesta, hrncov a pod.

     Môj milý manžel ma vždy tak pekne utešuje, keď fňnukám, že nie som dobrá kuchárka a neviem nič variť a skôr, že ma to ani nebaví. Vraví, ževraj to nie je pravda, problém je v tom, že mám takú malú a nevybavenú kuchyňu. Až raz budem mať poriadnu, veľkú, tak sa budem určite v nej rada zvŕtať. No nie je zlatý! :) Takže tú kneľu som napríklad skúšala robiť len kvôli nemu, lebo na knedľách vyrástol a akékoľvek jedlo, čo je s knedľou má rád. O tom som sa aj presvedčila, keď som už u svokry párkrát obedovala a skutočne robí dobrú knedľu a aj varí veľmi chutne. Njbližšie sa zasa musím opýtať ako cesto miesi ona, lebo som to zabudla a našla som len internetové recepty. Aj tie sa mi celkom pozdávali, avšak môj prvý výtvor nebol zrovna vhodný na reprezentačnú vzorku. Chce to hlavne prax. Aspoň si to myslím, že pri varení ide hlvne o prax.. či? :)

     Teraz je veľká zábava, odkedy Ivanka začala jesť príkrmy a ja musím chystať rôzne ovocné a zeleninové kašičky. To je riadna drina :))) Musí to byť v minimalom množstve a vždy čerstvé, t.j. na dva, maximálne tri dni. Skúšala som občas aj zamraziť, ale potom sa mi to už nepozdáva, keď je to rozmrazené. Má to podivnú konzistenciu a pochybuem aj o výživovej hodnote, najmä čo sa týka vitamínov. Už to je dosť, že sa ničia varením. Skúšala som aj pariť, ale takú mrkvu upariť, viete, koľko to trvá?! Ostatná zeleninka je už dávno na kašu. No a teraz najnovšie musíme do kašičiek primiešavať mäsko. Vraj by malo byť každý deň, ale doktorka odsúhlasila že stačí každý druhý. Takže začneme navštevovať konečne aj to vychýrene mäsiarstvo, čo tu nablízku máme. Som zvedavá ako sa zatvária, keď si budem pýtať 20 dkg morčacieho alebo králičieho mäsa :))) To už asi niekedy nakúpim vo veľkom a budem usieť variť znova dáke nové recepty. Taký králik na smotane.. to by bolo! :)))

     Našťastie Ivanke chutí papať a tak vidím, že moja snaha nevyjde nazmar a nevylievam nič do drezu. O jej apetíte svvedčí aj posledný zápis váhy u doktorky: 9,5 kg. Celkom slušné, na sedemmesačné dieťa! :))) Už ju takmer nevládzem jednou rukou držať, keď ju mám na rukách nedokážem už nič robiť. Predtým sme spolu aspoň mohli dačo pomiešať v hrnci alebo dať variť vodu v kanvici. Teraz Ivka musí poslušne sedieť v kresielku a pozerať ako sa mama točí po kuchyni a "majstruje" dáke "kaše".

Milujem svadby!

     Tak mi napadlo, že som vám neporozprávala zážitky z júnovej svadby, ktorú sme absolvovali s Braňom a Ivankou v Rajeckých Tepliciach. Veľmi som sa na ňu popredu tešila, lebo svadby jednoducho milujem, odmalička som sa ich účastnila v hojnom počte vďaka "veľkým" bratancom a sesterniciam. Vtedy sa ešte robili megapočetné svadby pre širokú rodinu, teraz je už pozvanie na svadbu veľká pocta, keď sa dostanete medzi pozvaných k veľkému stolu na svadobnú hostinu :)

     Do Teplíc sme cestovali vlakom, už sme mali nejaké jazdy odskúšané a tak sme sa nebáli, že Ivanka to nezvládne, aj keď tentoraz cesta bola dvakrát dlhšia, šli sme v peknom kupé v IC vlaku. Načasovanie a prestupy naštudovl šikovne môj manžel, takže to manažoval dobre, ja som sa starala o Ivku vo vaku a časť batožiny. Ako som potom vravela ostatným zúčastneným, vlakom sa cestuje úplne dobre, jedine je problém prevláčať batožinu, ak nemáte dostatok voľných rúk a veľa kusov tašiek a nebodaj ešte oblek v púzdre na ramienku.

     Rajecké Teplice ma napoľutovanie sklamali, nielen to, že centrum alebo námestie bolo rozkopané a prerábali ho, ale bolo úplne malinké. Viac-menej som skonštatovala, že okrem niekoľkých kúpeľných domov s hotelmi tam vlastne nič nemajú. A navrch to zaklincovali ceny v reštike a hoteli, boli rovnako vysoké ako v Bratislave, pritom služby, jedlo alebo prostredie vôbec tomu nezodpovedali. Smutné. Teda aspoň pre mňa to bolo sklamanie, ale neva, veď sme prišli kvôli svadbe, nie na turistiku.

     Svadba bola prekrásna, bolo vidno, že mladý pár zainvestoval, prizvali si na pomoc svadobnú agentúru a tak všetko bolo dokonale zladené, krásna výzdoba, kvety, aranžmá. Prvý raz som dostal na svadbe do ruky aj svadobný program, na prestretom stole som si našla okrem menovky aj rozpísané menu. Výslužky mali tiež krásne nálepky na krabici a na fľaši a k tomu pridali ešte mlé visiace srdiečko. To mám teraz zavesené doma v izbe.

     Nevesta pozvala dokonca kaderníčku a tak sme si ju "požičiavali" po celom hoteli z izby do izby. Tak mne sa "Prvý raz" stalo to, že som bola učesaná na spoločenskú udalosť od kaderníčky, teda ak nerátam svoju vlastnú svadbu. A to ma manžel skoro zjedol, že kde sa flákam, lebo on sa staral o Ivanku a pritom sa už tiež musel chystať na obrad, lebo mal špeciálnu úlohu.

     Branko bol od mladej nevesty požiadaný, aby čítal počas svadobného obradu čítanie z liturgie. Mysleli sme si, že sa zapojím aj ja, ale druhé čítanie nebolo (nebola omša s nedeľným čítaním).Tak bol chvíľku sklamaný, že je v tom sám, no napokon prišiel ma volať, že majú pre mňa čítanie prosieb v druhej časti omše. Tak som sa potešila, že budeme mocť obaja ako pár byť takým malým darčkm a príkladom pre našich sobášiacich sa kamarátov Janku a Tomáša. Oni vieru asi až tak silno neprežívajú, ale to zasa ja nemôžem tak zhodnotiť, iba mať pocit, no do druhého človeka nikdy nevidíme úplne. Vychytávkou ešte bolo, že kostol mal malú kaplnku s relikviou svätej menom Gianna Beretta-Mola, talianskej lekárky a matky, ktorá obetovala svoj život pre narodenie svojho dieťaťa. Doma mám knihu o jej živote a idem si ju čítať.

     Počas svadobnej hostiny sme sedeli s úplne novými ľuďmi, trocha mi to dalo zabrať. Čo je pre mňa netypické, ale možno sa mením, všimla som si, že sa ťažšie otváram novým ľuďom než predtým. Možno to však bol jednoduchý dôvod, moju pozornosť mala predovšetkým Ivanka a tak som sa do rozhovorov až tak nevkladala a nemala priestor uvoľniť sa pri vínku a debatách o živote. V tom duchu sa niesla vlastne celá svadba a pobyt. Raz darmo, keď už máte deti, tak váš rebríček priorít sa chtiac nechtiac úplne inak poskladá a aj keď chcete niečo na tom zmeniť, už to tak ľahko nepôjde. Dieťatko do úschovne neodložíte. No bavila som sa v rámci možností, až do jednej v noci.

     Branko mi chcel zo začiatku Ivku brať, že sa budeme striedať pri nej, no mne bolo ľúto kaziť mu zábavu, moja logika bola, že nech si to napln užije aspoň jeden z nás. Janka je predovšetkým jeho blízka kamarátka a preto mal na to najväčšie právo. Spoliehala som sa, že keď Ivanka o jedenástej zaspí, budeme mať pre seba a riadnú zábavu aspoň dve-tri hodiny, kým sa preberie na papanie. No ale s čím som nerátala bolo to, že Braňo môj plán prehliadol a keď som sa po jedenástej vplížila do sály, e ideme sa baviť, môj milý manžel mal už čo to skonzumované (rozumej vypité) a nebolo s ním už moc do reči. Teda do reči aj hej, on sa snaží byť strašne vtipný a komunikatívny, takže skôr nebolo s ním do tanca. Síce mladú nevestu ešte zvŕtať chcel, ale som ho presvedčila, že jej to asi príjemné nebude a aj ona si chce oddýchnuť. Mna do tanca nemal chuť volať ani náhodou.. takže som pomstychtivo úradovala - keď ani so mnou, tak so žiadnou :))) No jo, ešte sme sa trocha naťahovali, až som to vzdala a šla spať za Ivankou. Aj tak som bola celá nervózna, že čo keď sa zobudí a ja v izbe nebudem. Požičaná vysielačka totiž nemala až taký dosah, chýbalo nám pár metrov.

     Moja nedeľa po svadbe pokračovala v duchu sklamania, že čo to mám za manžela, keď ma ani raz do tanca nevzal a ani sa mi nevenoval, popíjal si a kecal s ostatnými. No keď sme si to neskôr vydiskutovali, zasa som bola na vine ja :))) Vraj som nechcela od neho vôbec pomoc pri Ivanke, keď sa ponúkal dva razy a tak sa teda spoľahol, že to zvládam a bavil sa, tak ako som chcela. No a to, že môj plán po jedenástej nevyšiel, je teda moja chyba, lebo on o ňom nevedel a bavil sa tak, ako ostatní. Ach, chlapi, vy sa vždy zo všetkého vykrútite! A stačí na to výhovorka, že ženské si stále dačo vymyslia a nepovedia o čo ide. :))) Tak som si musela v svojom "ja" zasa spraviť lekciu a naučiť sa, že netreba sa robiť hrdinkou a všetko zvládať, treba chlapa zapojiť a unaviť, lebo inak bude vymýšľať. (Ale keď som mu minulý týždeň dala Ivku, aby ju nakŕmil, viete ako to dopadlo?! O tom možno inokedy) :)

     Ani sa mi nezdá, že od našej svadby prešli ešte len dva roky. Príde mi to tak dávno, mám pocit, že už sme takí zabehaní a chvíľami aj stereotypní.. až ma to vystraší, keď to znásobím rokmi, ktoré sú ešte len pred nami. Chce to neustále hľadať nejakú iskru, nový náboj. A nemala by ním byť iba hádka a hnevanie sa. Už vidím aké ľahké je to vzdať sa alebo sa prestať snažiť ako naši rodičia a skĺznuť tak do toho zvláštneho stavu, čo už tak dobre poznám od nich. Bože dobrý, len to nedopusť. Máme to vo svojich rukách, ale aj v Tvojich. Snáď budeme mať vždy dosť síl odpustiť a milovať. To isté prajem aj krásnemu mladomanželskému páru, ktorý nás poctil pozvaním na ich svadobný deň. Bola to pre nás česť. Krásni boli, modrooká lady a usmievavý gentleman! Teším sa, keď ich najbližšie uvidím. Možno nás prekvapia už nejakými novinkami.. Žeby tak rýchlo? :)))

Prázdninové obdobie II.

     Dnes je pondelok, tradične sme s Ivi vylihovali doobeda v posteli, veď vonku je "úžasných" 15´C a prázdniny akože fičia v plnom prúde. Bŕŕŕŕŕŕ!!! So segrou sme dohodnuté ísť niekedy tuto blízko nás na kúpalisko Rosnička, ale už dva týždne sa na vodu neoplatí ani pomyslieť, hlavne keď stále padá z neba. Vybrala som sa s Ivankou teda aspoň na zdravotnú rýchlu prechádzku dolu Karlovkou, do Lidlu, že nakúpime zasa dáke somarinky.

    Pred odbočkou som pomyslela na sestru a jej deti, že asi sú už po obede, tak im aspoň potom zavolám. Ide sa ku nim do práce totiž tým istým smerom. Vo vnútri Lidlu som zabočila hneď ku regálom, ktoré ma zaujímali najviac, veď nakupovať chodím už len prevažne s lístočkami, kde mám napísané konkrétne veci. No a v tom sa ku mne prihovorí moja milá sestra a okolo nej sa vyškierajú moji malí synovci. No to je sila! Tak mi ušetrila telefonát a chvíľu sme si zaspomínali ako dobre a TEPLO bolo v Súči na našej "dovolenke". 

     Keď Ivanka zaspala hrávala som s chalanmi Citadelu alebo Osadníkov a keď sa prebrala skôr, tak musela za mňa dohrať Lujza. Je zaujímavé sledovať pri takej hre povahy mojich synovcov, ako sa povaha odhalí a aj to, akí sú odlišní :)

     Nechýbal tam ani bazén, dokonca boli až dva a chalani si mohli zaskákať jedna radosť. Hrali akože Wipeout. Bežali až od našej domovej bránky asi tak 20 metrov a švaaac, skočili do bazénika.

    

 

     Bazén má už za sebou riadnu históriu, akurát som si zaspomínala ako som ho pred siedmimi rokmi doteperila v svojej "megabatožine" z pobytu na Sicílii. Odvtedy sa už naše decká v ňom čľapkajú šieste leto, aj keď už troška dakde prefukuje a pôvodné tesniace štuple nahradili také obrovské korkové ako z demižóna :))) Tento rok sa okúpala už aj naša malá Ivanka :) To by som si nikdy nemyslela, že moja dcéra sa v ňom ešte bude kúpať, keď som ten ťažký batoh teperila po ulici v Ríme a nadávala, že načo takú koninu beriem so sebou. :)

Naše malé slniečko má vodu veľmi rado :)

   

      Spomínala som, že sa len stále pracovalo a ja som sa starala o Ivku, ale stihla som aj pár milých návštev. Bola som u mojej sesternice Terezy, ktorá organizuje stretávku zo ZŠ po 15 rokoch a tak mi odovzdala hneď aj pozvánku (áno, správny úsudok, sme ročník ´82 a Tereza je len o 5 dní mladšia odomňa :))) zato má už 6 ročnú dcéru a j a 6 mesačnú :P 

     Ešte lepšie mi vyšla návšteva v Trenčíne u kamošky Eriky, tam sme sa zdržali totiž celý deň a perfektne sme pokecali a deti sa pekne hrali, Ivke sa u nich veľmi páčilo :) Plánovala som aj cestu do Sociálnej poisťovne, ale napokon stačil len jeden telefonát počas cesty autobusom do Trenčína a potvrdili mi, že už som nahlásená na rodičovskú dovolenku a nepotrebujú odomňa nič. No a pas by som nevybavila vôbec, lebo som si neuvedomila, že určite budem potrebovať rodný list dcéry, ak si ju chcem dať zapísať. Tým pádom sa moje kroky nasmerovali už priamo k Erikinmu domu :) Ako som sa potešila! Ja sa totiž v Trenčíne až tak moc nevyznám a navyše v tom teple by som s Ivkou musela chodiť z jednoho konca na druhý pešo, nosila som ju už tradične vo vaku, bez kočíka :) Erika ma okrem mnohých dobrých rád skúsenej mamičky vyzbrojila aj pár drobnosťami pre Ivu a na obed mi dala zjesť výborný cuketový koláč, takže v najbližšom príspevku nájdete recept, lebo fakt stojí za to.

  

Prešiel nám ten týždeň rýchlo, už bol zasa víkend. A tak sme šli zavŕšiť dovolenku zasa opekačkou, kde sme gratulovali mamine znova, tentoraz k blížiacim sa narodkám. Nie nadarmo má tradíciu oslavovať od menín až k narodkám. Okrem oslavovania sviatkov, keďže sme Súčania dušou i telom, počas týždňa sa "dačo" aj popilo ("dačo" = fernet horký a citrus, červené víno zo suda, domáca jablkovica, biely rum v mojite, citrónový a kávový likér) a podarilo sa mi urobiť pár pekných a veselých momentiek. Tie si tu takto vylepím na záver ako úsmevnú bodku za vydareným týždňom. (Už v jeho polovici sme so sestrou vymýšľali plány, či si taký týždeň nezopakujeme aj v auguste :) Už nám to však naraz asi nevyjde, lebo ja skôr budem plánovať cestu na september, keď bude spomínaná stretávka so spolužiakmi a hneď týždeň na to je svadba môjho bratranca Mikiho. To si predsa nenechám újsť! :)

Prázdninové obdobie I.

     Obdivujem moju sestru ako zvláda starostlivosť o svojich troch synov, ktorí majú teraz prázdniny a ona musí chodiť do práce.. tak chlapci musia "chodiť do práce" tiež. :D Ale to je skôr taký fór, aj keď chodia, samozrejme, že tam nepracujú, ale sa hrajú, kreslia, prípadne pozerajú si rozprávku. Mám pocit, že moja sestra má pre tento prípad to najideálnejšie zamestnanie - pracuje v knižnici.
     Chlapci našťastie nechodia "do práce" celé leto, napríklad teraz v júli sme prežili spoločne krásny prázdninový týždeň v Hornej Súči u našich rodičov. Segra ma dokonca dokázala so všetkou batožinou ešte zviesť aj spolu s Ivankou v ich super sedemmiestnom aute. Braňo sa musel obetovať a cestoval vlakom do Trenčína sám, ale aspoň mohol dve hodiny čítať, tomu dá vždy prednosť za každých okolností.
     Vymákli sme celkom horúci týždeň a tak sme boli radi, že sa môžeme schladiť medzi múrmi rodinného domu a nie sa pariť v paneláku. Na aktivity to bol týždeň veľmi požehnaný, začalo to meninovou opekačkou na chate, kde sme sa stretli celá rodina s detičkami, to znamená moje dve sestry, brat a rodičia a ujo. Dokonca aj môj švagor Michal, pretože on na Lujzu oslavuje narodeniny. (Pre neznalcov rodinných pomerov - moja mama a sestra sú Lujzy.)

     Počas týždňa som sa viac-menej nemohla venovať ničomu inému, len Ivanke, ale segra stihla toho oveľa viac. Jej sumár na FB bol takýto: Za týždeň pobytu u rodičov sme popri deťoch a s deťmi stihli zavárať marhule, hrach, pomlieť ríbezle na víno a sirup, kúpať sa v bazéniku na dvore, denne si dať miestnu zmrzlinu, navštíviť zopár príbuzných, 2x opekať, vypiť zopár fliaš všeličoho, byť na zopár sv. omšiach a jednom sobáši a celé to zavŕšiť púťou na Skalku. Bolo super! O rok znova!
     Potom ešte nasledoval dodatok, že sme robili palacinky, ríbezľový koláč, koktail z ríbezlí a pitvali sme kohúta, čo decká náramne fascinovalo, vidieť také dačo naživo, mali k tomu nespočetne veľa otázok, ale najväčší gól bol potom v nedeľu, keď nikto z nich nechcel polievku z kohúta jesť :D  A úspech mala aj hláška "srdce na dlani", keď kohútikovo srdce ukazovala segra zvedavým deťom..

  
    

      Keďže sa týždeň niesol najmä v duchu ríbezlí, každý deň som si ja alebo Ivka zašpinila šaty o nejakú zatúľanú rozpučenú bobuľku, dopadla aj na mňa pracovná horúčka a ukecala som mamu, že nemusí celú zimu piť to svoje kyslé ríbezľové víno a nech mi z tej šťavy prepustí zopár litrov na sirup. Naveľa mi moju túžbu splnila (asi sa mi chce zasmiať, keď sirup o pár týždňov skysne :)) a ja som vydrhla fľaše ako sa len dalo, poorezávala som korkové štuple odložené od vína a namiešala som ten zázračný gumidžús :)
     Ako známy neodborník, zasa som to prehnala s ingredienciami a šupsla som tam asi o pol lyžičky viac citrónovej kyseliny, takže sirup je síce fajn, ale má svoje kyselkavé grády, nehovoriac o tom, že tie červené ríbezle podľa mňa ešte nejaký týždeň mali visieť na kríčkoch a dozrievať :))) No to množstvo, čo som urobila, sa behom mesiaca určite v našej veľkej rodine poľahky vypije a mama sa mi ani nebude môcť vysmiať, že škoda šťavy, keď skysla.. :)))

Jún, lásky čas

Heheeee, asi som sa skela, že? Lenže máj preletel tak rýchlo, že som ani len jeden príspevok nenapísala. Ani sa mi nechcelo, vraj že pre koho? Na čo ma Danka pri jej návšteve napomenula, že ona rozhodne číta, tak milá Danka, keď nikto iný, ty si teraz práve čítaš :)))
V máji si Ivanka konečne zacestovala a navštívila svojich starých rodičov v Hornej Súči a v Partizánskom. Oba výlety dopadli veľmi dobre. Vlakom do Trenčína sa cestovalo fajne, obdivovala celý vagón a spolucestujúcich a nechýbal nám ani kočík, celý čas sa Iva nosila v babyvaku a aj v ňom spokojne spala. Dôkaz je tu:

Okrem toho sme stihli odbehnúť v sobotu do zlatníctva Opál na Mierovom námestí, kde Ivanke nastrelili naušnice z chirurgickej ocele. Ohľadom naušníc vznikla celá story, ktorú vám radšej porozprávam osobne, lebo, čo ak si to tu číta aj moja svokra..? :D Zohráva v príbehu podstatnú úlohu. Hlavná správa však je, že Ivanka je veľká slečna, pretože to vydržala, plakala iba krátko a už sa môže parádiť a vymieňať si naušky, keby veľmi chcela.. už má dvoje :))) Dôležitý poznatok na záver: každá druhá žena má nakrivo dierky v ušiach a z nich má každá druhá z toho traumu :))) Ale vážne! Toľko môj neodborný prieskum v okolí.
A ďalším úspechom bola návšteva mojej kamarátky Eriky, ktorá mi vybavyla cez známu nákup praktických tričiek na dojčenie Boobdesign, ktoré v prvom rade stoja nekonečne veľa a v druhom rade sú veľmi praktické na dojčenie, z bio bavlny a šité nie v Číne, ale v Portugalsku.. (takže to niekto zaplatiť musí!) Kúpila som rovno dve, šak nie sme žiadny chudáci! :D Už som si ich vyskúšala a prídu mi úplne obyčajné, ale keď príde na to, že sme vonku a Ivanka má hlad, vôbec nič neriešim a servíruje sa ihneď, kdekoľvek sa nachádzame. Nejako si pre to rozpaky nerobím, mám pocit, že dojčenie je najprirodzenejšia vec a nik sa nemá na mne čo pohoršovať, že kde sa to dojčíme.. No a také tričko vám k tomu dopomôže tak, že nemusíte zo seba odhaľovať chrbát alebo dekolt (podľa toho, z ktorého smeru to vytiahnete), nechať si fúkať na kríže alebo že by sa nejaký úchylák rozhodol čumieť na vás dlhšie než 5 sekúnd. Dokonca si môžete pozrieť fotku hore, kde na sebe to tričko mám. Erika mi ešte rýchlo ukázala nové polohy bábätka v babyvaku a už sme zasa fičali naspäť domov.

Mimochodom, ten obraz, čo visí u nich v obývačke na stene, máme zrazu doma aj my. Stalo sa to tak, že moja milá kamoška Katka sa odvážila prísť autom až ku nám do Karlovky (mala strach z blaváckych bezohľadných vodičov) a doniesla nám oneskorený svadobný dar - tento obraz. Stále premýšľame ako ho zavesiť bez toho, aby sme museli vŕtať diery do panela, keďže majiteľ by veľmi nadšený asi nebol.. :) Tak si ho pozeráme každý deň a Braňo strieda rôzne teórie, že čo ten obraz znázorňuje: ruku černocha (pôvodne vravel Cigáňa) a ruku belocha no a predvčerom zahlásil, že to konečne pochopil, že tmvá ruka je ruka chlapa a bledšia je jemnejšia ruka ženy.. čakám, čo z neho ešte vylezie nabudúce.
No a ak sa zadarí, budete čítať aj ďalej, pretože jún, lásky čas nám prinesie zážitky zo svadby našej kamošky Janky a my doma si s Braňom oslávime úspešný druhý rok manželstva. Zatiaľ ma iba trocha strašili spomienky na vracanie presne pred rokom, keď som bola PN a objímala záchodovú misu. To isté mi potvrdila aj kamoška Evka, s ktorou som sa zoznámila v nemocnici na izbe. Vraj tento čas a počasie nám silno pripomína nemilé zážitky a máme z toho malé deja vu. Teraz sa však tešíme z našich štuplov :)