Milujem svadby!

     Tak mi napadlo, že som vám neporozprávala zážitky z júnovej svadby, ktorú sme absolvovali s Braňom a Ivankou v Rajeckých Tepliciach. Veľmi som sa na ňu popredu tešila, lebo svadby jednoducho milujem, odmalička som sa ich účastnila v hojnom počte vďaka "veľkým" bratancom a sesterniciam. Vtedy sa ešte robili megapočetné svadby pre širokú rodinu, teraz je už pozvanie na svadbu veľká pocta, keď sa dostanete medzi pozvaných k veľkému stolu na svadobnú hostinu :)

     Do Teplíc sme cestovali vlakom, už sme mali nejaké jazdy odskúšané a tak sme sa nebáli, že Ivanka to nezvládne, aj keď tentoraz cesta bola dvakrát dlhšia, šli sme v peknom kupé v IC vlaku. Načasovanie a prestupy naštudovl šikovne môj manžel, takže to manažoval dobre, ja som sa starala o Ivku vo vaku a časť batožiny. Ako som potom vravela ostatným zúčastneným, vlakom sa cestuje úplne dobre, jedine je problém prevláčať batožinu, ak nemáte dostatok voľných rúk a veľa kusov tašiek a nebodaj ešte oblek v púzdre na ramienku.

     Rajecké Teplice ma napoľutovanie sklamali, nielen to, že centrum alebo námestie bolo rozkopané a prerábali ho, ale bolo úplne malinké. Viac-menej som skonštatovala, že okrem niekoľkých kúpeľných domov s hotelmi tam vlastne nič nemajú. A navrch to zaklincovali ceny v reštike a hoteli, boli rovnako vysoké ako v Bratislave, pritom služby, jedlo alebo prostredie vôbec tomu nezodpovedali. Smutné. Teda aspoň pre mňa to bolo sklamanie, ale neva, veď sme prišli kvôli svadbe, nie na turistiku.

     Svadba bola prekrásna, bolo vidno, že mladý pár zainvestoval, prizvali si na pomoc svadobnú agentúru a tak všetko bolo dokonale zladené, krásna výzdoba, kvety, aranžmá. Prvý raz som dostal na svadbe do ruky aj svadobný program, na prestretom stole som si našla okrem menovky aj rozpísané menu. Výslužky mali tiež krásne nálepky na krabici a na fľaši a k tomu pridali ešte mlé visiace srdiečko. To mám teraz zavesené doma v izbe.

     Nevesta pozvala dokonca kaderníčku a tak sme si ju "požičiavali" po celom hoteli z izby do izby. Tak mne sa "Prvý raz" stalo to, že som bola učesaná na spoločenskú udalosť od kaderníčky, teda ak nerátam svoju vlastnú svadbu. A to ma manžel skoro zjedol, že kde sa flákam, lebo on sa staral o Ivanku a pritom sa už tiež musel chystať na obrad, lebo mal špeciálnu úlohu.

     Branko bol od mladej nevesty požiadaný, aby čítal počas svadobného obradu čítanie z liturgie. Mysleli sme si, že sa zapojím aj ja, ale druhé čítanie nebolo (nebola omša s nedeľným čítaním).Tak bol chvíľku sklamaný, že je v tom sám, no napokon prišiel ma volať, že majú pre mňa čítanie prosieb v druhej časti omše. Tak som sa potešila, že budeme mocť obaja ako pár byť takým malým darčkm a príkladom pre našich sobášiacich sa kamarátov Janku a Tomáša. Oni vieru asi až tak silno neprežívajú, ale to zasa ja nemôžem tak zhodnotiť, iba mať pocit, no do druhého človeka nikdy nevidíme úplne. Vychytávkou ešte bolo, že kostol mal malú kaplnku s relikviou svätej menom Gianna Beretta-Mola, talianskej lekárky a matky, ktorá obetovala svoj život pre narodenie svojho dieťaťa. Doma mám knihu o jej živote a idem si ju čítať.

     Počas svadobnej hostiny sme sedeli s úplne novými ľuďmi, trocha mi to dalo zabrať. Čo je pre mňa netypické, ale možno sa mením, všimla som si, že sa ťažšie otváram novým ľuďom než predtým. Možno to však bol jednoduchý dôvod, moju pozornosť mala predovšetkým Ivanka a tak som sa do rozhovorov až tak nevkladala a nemala priestor uvoľniť sa pri vínku a debatách o živote. V tom duchu sa niesla vlastne celá svadba a pobyt. Raz darmo, keď už máte deti, tak váš rebríček priorít sa chtiac nechtiac úplne inak poskladá a aj keď chcete niečo na tom zmeniť, už to tak ľahko nepôjde. Dieťatko do úschovne neodložíte. No bavila som sa v rámci možností, až do jednej v noci.

     Branko mi chcel zo začiatku Ivku brať, že sa budeme striedať pri nej, no mne bolo ľúto kaziť mu zábavu, moja logika bola, že nech si to napln užije aspoň jeden z nás. Janka je predovšetkým jeho blízka kamarátka a preto mal na to najväčšie právo. Spoliehala som sa, že keď Ivanka o jedenástej zaspí, budeme mať pre seba a riadnú zábavu aspoň dve-tri hodiny, kým sa preberie na papanie. No ale s čím som nerátala bolo to, že Braňo môj plán prehliadol a keď som sa po jedenástej vplížila do sály, e ideme sa baviť, môj milý manžel mal už čo to skonzumované (rozumej vypité) a nebolo s ním už moc do reči. Teda do reči aj hej, on sa snaží byť strašne vtipný a komunikatívny, takže skôr nebolo s ním do tanca. Síce mladú nevestu ešte zvŕtať chcel, ale som ho presvedčila, že jej to asi príjemné nebude a aj ona si chce oddýchnuť. Mna do tanca nemal chuť volať ani náhodou.. takže som pomstychtivo úradovala - keď ani so mnou, tak so žiadnou :))) No jo, ešte sme sa trocha naťahovali, až som to vzdala a šla spať za Ivankou. Aj tak som bola celá nervózna, že čo keď sa zobudí a ja v izbe nebudem. Požičaná vysielačka totiž nemala až taký dosah, chýbalo nám pár metrov.

     Moja nedeľa po svadbe pokračovala v duchu sklamania, že čo to mám za manžela, keď ma ani raz do tanca nevzal a ani sa mi nevenoval, popíjal si a kecal s ostatnými. No keď sme si to neskôr vydiskutovali, zasa som bola na vine ja :))) Vraj som nechcela od neho vôbec pomoc pri Ivanke, keď sa ponúkal dva razy a tak sa teda spoľahol, že to zvládam a bavil sa, tak ako som chcela. No a to, že môj plán po jedenástej nevyšiel, je teda moja chyba, lebo on o ňom nevedel a bavil sa tak, ako ostatní. Ach, chlapi, vy sa vždy zo všetkého vykrútite! A stačí na to výhovorka, že ženské si stále dačo vymyslia a nepovedia o čo ide. :))) Tak som si musela v svojom "ja" zasa spraviť lekciu a naučiť sa, že netreba sa robiť hrdinkou a všetko zvládať, treba chlapa zapojiť a unaviť, lebo inak bude vymýšľať. (Ale keď som mu minulý týždeň dala Ivku, aby ju nakŕmil, viete ako to dopadlo?! O tom možno inokedy) :)

     Ani sa mi nezdá, že od našej svadby prešli ešte len dva roky. Príde mi to tak dávno, mám pocit, že už sme takí zabehaní a chvíľami aj stereotypní.. až ma to vystraší, keď to znásobím rokmi, ktoré sú ešte len pred nami. Chce to neustále hľadať nejakú iskru, nový náboj. A nemala by ním byť iba hádka a hnevanie sa. Už vidím aké ľahké je to vzdať sa alebo sa prestať snažiť ako naši rodičia a skĺznuť tak do toho zvláštneho stavu, čo už tak dobre poznám od nich. Bože dobrý, len to nedopusť. Máme to vo svojich rukách, ale aj v Tvojich. Snáď budeme mať vždy dosť síl odpustiť a milovať. To isté prajem aj krásnemu mladomanželskému páru, ktorý nás poctil pozvaním na ich svadobný deň. Bola to pre nás česť. Krásni boli, modrooká lady a usmievavý gentleman! Teším sa, keď ich najbližšie uvidím. Možno nás prekvapia už nejakými novinkami.. Žeby tak rýchlo? :)))